Hviezdoslavov Kubín – próza (Katarína Bajzíková – To zvládnem)

Hviezdoslavov Kubín – próza (Katarína Bajzíková – To zvládnem)

Radko? – oslovila ma vedúca tábora podľa menovky, ktorú mi pripevnili na tričko ešte pred nástupom do autobusu.

Prosím? – nadvihol som hlavu vyššie, lebo mi vo výhľade zavadzal šilt.
Chceš byť ubytovaný v izbe s chlapcami alebo chceš radšej zostať so sestrami?

– spýtala sa vedúca. So sestrami? Dvanásť rokov som s nimi neustále v jednej izbe. Bývať s chalanmi by bola zábava!

Chcem bývať s chlapcami! – Všimol som si jedného, ktorý ma zaujal rozstrapateným módnym účesom. – S ním by som chcel bývať, ukázal som prstom, pričom som zbadal, že aj on na mňa hľadí.

Dobre. – Odsúhlasila vedúca. Moja najmladšia sestra Nika sa s naširoko roztvorenými očami dívala na ten rozruch navôkol. Bol to jej prvý tábor, a tak bola vystrašená z toho, čo ju čaká. Úplným opakom bola Linda, moja o rok staršia sestra. Tá už s dvoma dievčatami hlučne hodnotila miesto nášho týždenného pobytu.

Prvé dva dni v peknej horskej chate prebehli bez problémov, samozrejme, ak nepočítam správanie najstaršieho chalana v tábore. Stano totiž hneď na úvod jasne vysvetlil nám mladším, že jeho názory sú tie „najsprávnejšie“, keďže je dostatočne silný na to, aby sme to uznali „dobrovoľne“. Rozhodol som sa, že si ho nebudem všímať.

V tábore boli s nami aj telesne postihnuté deti. Preto sa vedúci snažili vymyslieť také disciplíny, ktoré by zvládli aj oni.
Posmelená ďalšími deťmi sa prekážkovú trať rozhodla zdolať aj Nika.
Aj keď som nebol s ňou v družstve, veľmi som ju povzbudzoval. Utekala po trávnatom teréne, keď jej noha zavadila o druhú a spadla. Snažila sa čo najrýchlejšie postaviť, no o pár centimetrov kratšia pravá noha jej bránila v rovnováhe.

Šmatlavá, vstávaj! – zakričal v tej chvíli Adrián z Nikinho družstva.  Zamrel som. Bolelo ma to možno viac ako moju sestričku. Keď sa jej pohľad stretol s mojím, videl som v ňom sklamanie, bolesť a slzy. – Pomôž mi! – čítal som jej prosbu. Zovrela vo mne zlosť. Pribehol som  k Adriánovi a hoci som mal veľkú chuť vlepiť mu zaucho, neurobil som to.

Ty si šmatľavý! – postavil som sa mu zoči-voči. Bol odo mňa o hlavu vyšší. Neuvedomoval som si to, lebo sklamanie mojej  najmladšej sestry bolo pre mňa dôležitejšie. – Potknúť sa môže hocikto, hodil som mu do tváre výčitku.
Nikto sa nepotkol, iba ona! – nedal sa Adrián. Vtedy k nám pristúpil Stano. Nečakane podkopol nohy Adriánovi a ten sa ocitol na kolenách.

Aj keby som mal Niku niesť na rukách celú súťaž, rád to urobím, lebo vidím, že sa snaží pomôcť družstvu. Nie ako ty. Na každom hľadáš iba chyby, a sám si zatiaľ neukázal nič. Ostatným podkopávaš sebavedomie, ale nezabúdaj, že nie si jediný, kto dokáže „nohy podkopnúť“.

Deti stíchli. Adrián sa zamračil, no nič nepovedal. Nemal odvahu odporovať Stanovi. Pozrel som sa priamo na Stana. – Ďakujem!“ – vravel môj pohľad a vedel som, že mi Stano rozumie. 

Nika, utekaj ďalej! – posmelil ju Stano a deti sa radostne roztlieskali. 
Moja sestra sa rozbehla v ústrety ďalším prekážkam.

Medzi mnou Stanom vzniklo zvláštne kamarátstvo. Nehovoriac už o Nike, ktorá sa nenápadne pohybovala vždy v jeho blízkosti. 
Posledný večer v tábore mi bolo akosi zvláštne clivo. Tešil som sa domov, ale zároveň mi bolo smutno, že odchádzam od kamarátov. Bude mi chýbať nielen Peťo, ale najmä Stano.

Ty si jediný chlap doma? – oslovil ma, keď som sedel na stoličke a písal táborovú poštu.
Áno. Prečo sa pýtaš?
Hneď som si to myslel. Ja tiež. Môj otec zomrel, keď som mal šesť rokov. Odvtedy pomáham mame okolo domu a tak, rozhovoril sa. – Mám aj staršiu sestru, ale tá je vážne chorá. Viem, aké to je, keď sa niekto na ňu pozerá cez prsty len kvôli tomu, že je iná.
Tušil som, čo označenie „iná“ znamená.

Môj otec od nás odišiel. Nechal mamu, mňa  a moje tri sestry pred ôsmimi rokmi, priznal som sa mu na oplátku ja.
Hm, keby si potreboval niekedy porozprávať sa, tak sa mi ozvi, poklepal ma po ramene.
Radko, poď už, bude tombola,  pribehla za mnou Nika.
Chcela by som ten ružový kočiar pre bábiku, zaštebotala mi do ucha počas večierka. Vedel som, že vždy po takom túžila. „Auto na diaľkové ovládanie!“ zbadal som v ponuke tomboly. Srdce sa mi rozbúšilo. Ja som zasa vždy túžil po takom.

-  Číslo dvadsaťtri , prečítala víťazné číslo jedna z vedúcich.
Jéj, Radko, to si ty, šťastne vykríkla Nika.  
Môžeš si vybrať cenu, akú chceš, oznámila mi vedúca. Pozrel som sa na skoro nedýchajúcu Niku a moja voľba bola v tej chvíli úplne jasná. Môj zrak skĺzol na sekundu po vyleštenej karosérii auta, po ktorom som tak túžil, potom som natiahol ruku za ružovým kočiarom. Skôr, ako sa mi Nika vrhla do náručia, kdesi v dave som zacítil uznanlivý pohľad.