Hviezdoslavov Kubín – próza (Katarína Švecová – Emilov šťastný deň)

Katarína Švecová – Emilov šťastný deň

- Stojí, stojí mohyla, na mohyle zlá chvíľa...
- Filip, trochu života do toho prednesu. Skús pracovať viac s hlasom, vnes do toho tajomnú atmosféru, rozumieš?
    Prikývnem a je mi to jedno. Začnem teda odznova úplne rovnako ako pred chvíľou, možno jej už konečne dôjde, že nemám chuť sa strápňovať a dá mi pokoj.
    - Stojí, stojí mohyla, na mohyle zlá chvíľa...
    - Stop! Choď si sadnúť! Je mi to ľúto, ale tento rok to nepôjde. Čo je s tebou? Máš problémy? Nechceš sa mi zdôveriť?
    Tú ženskú nič nezastaví. Ani netuší, akú radosť mi spôsobila, že nemusím robiť zo seba pajáca. Na tento okamih som čakal niekoľko rokov. Konečne to vyšlo.Ale čo teraz s ňou? Pozerá na mňa sústrastne, dobre, že sa nerozplače. Musím niečo podniknúť.
    - Ďakujem, nič mi nie je.
    - V poriadku, Filip, na budúci rok ti to opäť vyjde, neboj. Spolu to dokážeme. Ak by si mal náhodou niečo na srdci, vieš, kde ma nájdeš.Teraz choď domov, oddýchni si, vyzeráš veľmi unavene.
    - Dovidenia.
    - A už ma niet. Konečne sloboda! Dlho očakávaná sloboda. Mám jedno popoludnie iba pre seba. Ešte musím niečo porobiť s baletom a klavírom a všetko bude, ako má byť.
    Pred domom stretnem Emila, ide si zakopať s Ľubom a Norom na susedné ihrisko.
    - Emil, počkaj ma, idem s tebou, - zakričím na neho.
    - Filip, ty nemáš dnes dramatický? – opýta sa Emil.
    - Už som skončil, podarilo sa mi zbaviť sa tej starej otravy, dúfam, že natrvalo, - odpovedám s patričnou hrdosťou v hlase.
    - A čo na to vaši? – nedá pokoj Emil s hlúpymi otázkami.
    - Budú sa s tým musieť zmieriť. Pohnime, určite už začali bez nás, - snažím sa Emila urýchliť. Niekedy je ako pripečený. Jeho hlúpe otázky nemajú konca kraja. Ja sa neviem dočkať, kedy si zakopem, a on iba zdržiava premávku.
    - A keď si s tým prestal, nemohol by som tam chodiť ja?
    Tak to je asi najhlúpejšia otázka, akú niekedy vypustil z úst.
    - Ti preskakuje alebo čo? Emil, ty nie si kompletný. Konečne sa mi podarilo od učky vypadnúť, aby som mohol s tebou hrávať poobede futbal, a ty sa ma spýtaš takú hlúposť. Poďme už! - zavelím, ale Emil ostane stáť. Po trápnej minúte ticha sa konečne pohne a ticho kráča s novou futbalkou pod pazuchou smerom na ihrisko. O chvíľu opäť zastane a položí mi ďalšiu priblblú otázku.
    - A čo balet?
    - Emil, pohni kostrou a poď už. Nebudú na nás čakať, - ale Emil vôbec nevyzerá, že by chcel sebou pohnúť, - čo má byť s baletom?
    - Ani tam už viac nebudeš chodiť? – nedá sa odbiť. Keď chceme stihnúť futbal, budem mu musieť zodpovedať tie jeho otázky, aby dal pokoj.
    - Dobre, Emil. Dávam ti chvíľku na otázky, ale potom bežíme, jasné?
Emil prikývne a konečne sa mu na tvári objaví úsmev. Niekedy je horší ako blcha, ale ako kamarát je fajn.
    - Budeš chodiť na balet? – vráti sa Emil k pôvodnej otázke.
    - Pevne verím, že to dlho nepotrvá a vypečiem s nimi ako dnes s učkou.
    - Ako to chceš urobiť, Filip?
    - Neviem ešte, doteraz som sa zaoberal iba likvidáciou dramatického....možno sa začnem prežierať. Načo by im bol tučný baleťák? – nezdržím sa pri tejto predstave smiechu. Vidím sám seba napchávajúceho sa hamburgermi a čipsami, ktoré zapíjam litrami koly. Krásna predstava.
    - A nemohol by som tam ísť namiesto teba?
    - Tebe už načisto praská? Najprv dramatický, teraz balet! Nechceš ísť náhodou za mňa aj na klavír? – pýtam sa Emila, ktorý bol zjavne dnes o niečo dlhšie na slnku.
    - A mohol by som Filip? – opýta sa natešene a na moje prekvapenie pokračuje ďalej, - vždy som ti závidel, že tam môžeš chodiť. Raz som išiel s mamou na Luskáčika a bolo to perfektné...
     - To vážne? – dochádza mi dych, ale podľa výrazu Emilovej tváre je mi jasné, že si zo mňa nestrieľa. Začni myslieť, Filip, hovorím si pre seba. Ten chlapec si neuvedomuje, čo mu hrozí. Čo by som z toho mohol mať? Niekoľko voľných popoludní.
    - Keď tak nad tým premýšľam, nie je to najhorší nápad. Klavír si nechám, to nie je až také hrozné, ale ostatné by šlo, - tvárim sa vážne, ale ide ma roztrhnúť od smiechu pri pohľade na rozžiareného Emila, - postav sa na špičky, či si vôbec vhodný na balet.
    Emil sa poslušne postaví na špičky a stojí rovno ako svieca.Takto som videl stáť iba môjho učiteľa. Bol som presvedčený, že normálny človek niečoho takého nie je schopný. Koniec koncov, Emil nie je dvakrát normálny.
    - Dobre, celkom ti to ide, - uznanlivo zhodnotím jeho výkon, - ale čo za to?
    - Akože, čo za to? – Emil klesne späť na zem a nechápavo sa na mňa díva.
    - Ja ti pustím balet, ako bonus pridám dramatický, je logické, že sa pýtam, čo z toho budem mať ja? – vysvetľujem. Emil sa zamyslí a zrak mu padne správnym smerom – na futbalku, ktorú mu sestra priniesla z Barcelony, nemá chybu.
    - Bude ti stačiť? – ukáže na loptu a poslednýkrát do nej kopne.
    - Môže byť ...to by bola náhrada za dramatický, - odpoviem a pre istotu, aby si to Emil nerozmyslel, loptu si jednou nohou poistím.
    - Dramatický mal byť bonus, nie? – namieta Emil.
    - Aj za bonusy sa platí, taký je život, - pokračujem podľa plánu. Emil si uvedomuje, že mi musí vyhovieť. Rodičia by mu nikdy  nedovolili chodiť na balet. Otec chce mať z neho Pelého.
    - Čo za balet? – opýta sa a netrpezlivo pri tom klopká nohou. Robí to vždy, keď je nervózny.
    - Tvoju pozíciu útočníka a mlčanlivosť pred mojimi rodičmi, - odpoviem a čakám na jeho reakciu. Na moje prekvapenie Emil vyskočí od radosti dva metre, objíme ma a uteká preč.
    Cvok, čistý cvok ten Emil. Vezmem loptu a idem si radšej zakopať, aby som sa náhodou od neho nenakazil.