Zóny pre každého študenta

Hviezdoslavov Kubín – próza (Ľ.Mičeková – Na mori s Horácom Nelsonom)

Ľudmila Mičeková: Na mori s Horácom Nelsonom

   Že ráno je múdrejšie večera sa nepotvrdilo. Naopak, bolo ešte hlúpejšie a navyše plné trapasov. Začalo sa touto Ondrovou otázkou:
„Tati, kde sú záchody a sprchy? Kam máme ísť?“
„Nuž, pravdu povediac, verejné záchody ani sprchy v Drveniku nie sú. Ale žiadny problém, plavčíci. Potrebu urobíte v prírode a umývanie vynecháte.“
„Dofrasa!“ zahundre Samo. Potrebu v prírode! Tatkovi sa ľahko vraví, keď si ešte večer s Tinou dojednali u majiteľa Neptuna, že ráno môžu použiť ich toalety. Lenže zabeštelovali si to iba pre seba. Vraj sa tam nemôžu dovaliť s celou perepúťou. Čoby nemohli! Za tie eurá, čo tam tatko utratil, pokojne mohol ísť ešte aj Horác...
   Ondro, ktorému zrušenie umývania prišlo celkom vhod, sa opýta:“Ani zuby si nemusíme čistiť?“

„Dnes výnimočne ani zuby. Musíme šetriť vodou.“
„Bezva!“ zaraduje sa Ondro, akoby špinavé zuby boli dajaká super výhra.
   Po raňajkách sa bratia vyberú serpentínkou pomedzi kamenné domy a dvory na kopec, aby si pohľadali dajaké zákutie, čo by im poslúžilo ako záchod. Samo si vyberie skryté miesto pod rozložitým figovníkom. Ondro sa chvíľu nerozhodne motká a napokon sa uspokojí s neveľkým kríkom pozdĺž kamenného plota obrasteného brečtanom. Len čo si stiahne nohavice a čupne, pocíti na zadku zvláštne pichanie. Akoby sa mu doň zabodávali dva tŕne – jeden do jednej polky, druhý do druhej. Otočí hlavu, nevidí však nič podozrivé. Iba kaktusy, plôtik z kameňa, nízku drevenú bráničku a nad ňou... och! ....pichľavý pohľad žeravých očí. Preboha! Čo je to za príšeru? Čierna tvár, riedka briadka, rohy... Čert! Des a hrôza mu ochromia telo. Prekopŕcne sa a metajúc sa ako ryba na suchu, zúfalo volá:
„Pomóóóc!“

Zaraz dobehne vyľakaný Samo: 
„Čo sa ti stalo, človeče? Prečo sa váľaš?“
„T-tam! Čert!“ máva Ondro smerom  k bráničke, no oči má pre istotu zavreté.  
   Samo zíza na rohaté čierne čudo vystrkujúce hlavu spoza bráničky. V prvom momente sa aj jemu zdá, že je to čert. Keď však domnelý čert zamečí ako koza, odrazu mu je všetko jasné. So smiechom sa obráti na brata:
„Ty bambus, vieš čo to je?“
   Ondro pootvorí jedno oko a vysúka šalamúnsku odpoveď:
„Trošku viem a trošku neviem. Viem, že je to zviera...ale neviem aké.“
„Cap. Normálny cap.“

„Me-e-e-e-e-éééé,“ ozve sa zviera, akoby chcelo potvrdiť Samove slová. Stojí bez pohnutia, iba chumáče na brade sa mu chvejú. Zvedavo hľadí na chalanov.
Samo zdvihne zo zeme patyk a povie: „Kukaj, ako bude prášiť!“ Potom namieri patyk capovi medzi oči a urobí výpad. Cap cúvne.
„Vidíš!? zarehoce sa Samo. Chce urobiť ďalší výpad, no vtom cap zahrabe kopytami a so sklonenou hlavou vyrazí vpred. Skôr než sa chalani nazdajú, preskočí bráničku. Pri dopade sa  mu tenké, dengľavé nohy podlomia a klesne na zem . Kým sa pozviecha, chalani nelenia a vezmú nohy na plecia. Neobzerajúc sa napravo ani naľavo, uháňajú, čo im sily stačia. Zastaví ich až vysoká kamenná ohrada pri kostole. Ale len na zlomok sekundy. Bleskurýchlo sa vyškriabu na ohradu. Sú v bezpečí. Zatiaľ....

Keď z nich opadne upachtenosť a strach, začnú špekulovať kadiaľ dole. Vonkajšiu stranu ohrady stráži cap a pozdĺž vnútornej rastú tŕnisté ružové kríky. Práve sa chystajú na zoskok, keď sa im nad hlavami ozve hromový hlahol zvonov zvolávajúci na nedeľnú pobožnosť. 
„Bim-bam! Bim-bam!“

Cap sa zľakne, zvrtne sa na kopytách a splašene odhopká. Len čo sa stratí vo vinici, bratia zlezú z ohrady a predierajúc sa zástupom postarších žien s modlitebnými knižkami, sa vydláždenou uličkou dostanú až k moru. 

Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/basne/10964-hviezdoslavov-kubin-proza-l-micekova-na-mori-s-horacom-nelsonom/