Próza – Marcela Jiríčková – Idylka

Próza – Marcela Jiríčková – Idylka

Môj brat je totálny ... Ups! Radšej si zahryznem do jazyka, lebo keď som to naposledy vyslovila nahlas, schytala som to.  Na slovine to akosi zo mňa vyletelo. Učka najprv očervenela a nechcite počuť, akú prednášku som si vypočula. Nuž, človek sa občas aj poučí.

Takže znova. Môj brat je absolútne neznesiteľný. Ešte kým sme boli obaja na základke, tak sa s ním občas dalo. Ale teraz? Chodí do Blavy a myslí si, že je z neho „veľký čávo“. Venuje mi asi toľko pozornosti ako lezúcemu hmyzu. Nanešťastie máme spoločnú izbu. A dívajte sa na taký ksicht... Našťastie len cez víkendy.

Môj milovaný braček je o necelé tri roky starší. Keď nie je práve v Blave a nejakou náhodou sa vyskytuje doma, tvári sa strašne múdro a dôležito. Celé dva dni nevylezie z izby, sedí za počítačom a nechá sa obskakovať a ľutovať, koľko má učenia. Mama mu to žerie, ale mne bola hneď podozrivá tá jeho novonadobudnutá usilovnosť. Stačilo mi len mrknúť na obrazovku. Svietila z nej známa farba obľúbenej sociálnej siete. Takže milý braček sa akože učí, ale v skutočnosti sa zabáva so svojimi kamošmi.

Naša komunikácia sa skladá len z niekoľkých viet typu: Vypadni! Nelez sem! Drž hubu! A ešte zopár viet, čo sa na papier nehodia. Spolužitie v našej domácnosti by som mohla prirovnať k práci v tlačovej agentúre. Mama sústavne sedí nad papiermi a kontroluje ich.

Otcovi, ak nie je práve na čete, vyzváňa telefón od skorého rána a odbehuje ešte aj od jedla, aby vybavil telefonát. Potom príde nahnevaný a opäť niekam volá. Brat sa nedokáže rozlúčiť so svojou láskou notebookom. Ja pendlujem medzi nimi ako poslíček s poštou a šiškami. Niekedy, keď večer zapnem telku, tak čakám, že sa namiesto známych tvárí televíznych novín objavia na obrazovke členovia našej domácnosti.

Tuším som zabudla povedať, že náš otec pracuje ako chatár. Už niekoľko rokov chodievame za ním na chatu, keď nie je sezóna, a má na nás viac času. Kedysi to bývalo super. Tam sme si užili kopec zábavy. Boli sme ohromná partia: mama, otec, ja a brat. Lenže to je minulosť. Otec nemá na nič čas. Mame sa buď nechce na chatu ísť, alebo má práve veľa práce a berie si ju so sebou. Brat si zase všade „berie“ svojich kamošov. A ja? Steny by som hrýzla od nudy. Takže vyhliadka najbližších prázdnin strávených s rodinou nebola práve najlákavejšia.  

Rovnako otrávení ako posledné dva roky sme prišli na chatu. Otec len na chvíľu vybehol von privítať nás a hneď sa bežal škriepiť s robotníkmi, ktorí práve niečo opravovali. Už to vidím, akú „skvelú“ zábavu zažijeme! Ešteže meteorológovia na celý týždeň predpovedali pekné počasie. Okrem slniečka by som si mala užiť ešte niečo, izbu len sama pre seba! Otec nám dovolí tento luxus, ak tu nie sú žiadni hostia. Nebudem musieť počúvať to tlmené ťukanie do klávesnice.

Huráá! Konečne si vychutnám hudbu so všetkým, čo k nej patrí. Večerná pohodička. Zapínam hudbu, pridám volume. Zrazu ticho a tma. V ruke držím otvorený časopis. Ani som nezbadala, ako sa vonku rozfúkalo a obloha zatiahla. Okenice prudko lietali vo vetre. Čoskoro sa rozpútalo peklo, aké som tu ešte nezažila. V mysli sa mi premietol katastrofický film. Vietor vytrhne chatu zo základov a my poletíme do neznáma. Riadna haluz, však?

Krízový štáb našej rodiny sa zišiel v rodičovskej spálni. Vypadol prúd, ale chyba nie je u nás. Otcovi sa konečne podarilo dovolať jednému známemu. To, čo nám potom povedal,  vyvolalo hystériu. Silný vietor pováľal stromy a potrhal elektrické vedenie. Ráno sa uvidí, kde. Takže celý večer budeme potme? Otec ma vysmial. V takýchto prípadoch tu nie je prúd niekoľko dní. Čože? Pomóóóc!

Tvrdá realita postupne odhaľovala svoju tvár. Bol začiatok marca a ortuť na teplomere zastala tesne pod nulou. V chate sa síce kúrilo plynom, ale kotol bol na elektrinu. Otec vyhlásil, že musíme nabehnúť na núdzový režim. Predsa si poradíme!

-Tak! – spokojne konštatoval otec a sadol si na skladaciu posteľ, ktorú tam odkiaľsi doniesol. To akože budeme všetci štyria spať v jednej izbe a na tomto? Dýchať rovnaký vzduch s indivíduom, ktoré sa nazýva môj brat, a s rodičmi? Striaslo ma. A nielen mňa. Natiahli sme na seba skoro všetko oblečenie, čo by mohlo zahnať zimu. Zababušení a uhundraní sme zaľahli s nádejou, že zajtra bude všetko fungovať.

Krásna ilúzia sa ráno rozplynula ako včerajšie slnečné počasie. Poruchu ešte neodstránili. Popadané stromy zatarasili cesty. Musia ich najskôr odstrániť, až potom začnú hľadať poruchu. Na nálade nám to nepridalo, iba otec vyzeral, že je pokojný. Upierali sme naňho vražedné pohľady. Uzimení, strapatí. Nevedeli sme, čo so sebou. Činnosti, ktoré nás denne zamestnávali, sa stali v takýchto pdmienkach nerealizovateľné. Najradšej by sme odtiaľto ušli, ale nedalo sa. Sedeli sme zababušení v deke. Ranná hygiena? Bŕŕŕ, studená voda! Prvý raz v živote som sa vôbec nedokázala pozrieť do zrkadla. Tento pobyt som si predstavovala všelijako, ale takúto katastrofu som nečakala.

Nadávajúcich a na smrť unudených nás našlo šero. Znenazdajky sa zažal plamienok nádeje. Doslova. Kým sme hundrali, otec nachystal drevo do kozuba a zakúril. Magická sila ohňa a tepla nás pritiahla k sebe. Fascinovane sme sledovali, ako plamienky poskakujú v baletnom predstavení. Akýmsi kúzlom sme sa začali rozprávať. Po dlhom čase sme boli opäť rodina. Všetci štyria sme vyliezli na veľkú posteľ a rozprávali sme sa o všetkom. Hovorili sme, hovorili, hovorili. Ja, mama, otec, brat.

Dozvedeli sme sa o sebe veci, na ktoré by sme neprišli ani za ďalších desať rokov. Zrazu sme mali s bratom pred sebou úplne normálnych ľudí. Niežeby sme nemali normálnych rodičov, ale vždy nám pripadali , že oni sa už narodili ako dospelí. Prišla som na to, že môj brat nie je až taký neznesiteľný. Je stále taký istý, môj normálny bráško, len teraz si jednoducho musí urobiť meno v novej škole a pred novými kamošmi. Opäť som ho videla takého ako kedysi, keď sme boli malí. Znovuobjavili sme hry nášho detstva. Smiali sme sa do neskorej noci, až sme mali svalovicu na bruchu.

Ráno ešte nič nefungovalo, ale to sme už nepovažovali za tragédiu. Vychystali sme sa na túru.  Čerstvý vzduch a slnečné lúče nám rozprúdili krv.  Cestou sme si vyspevovali a skladali bláznivé veršíky. Večer sme padli vyšťavení do postele. Klamala by som, keby som tvrdila, že sme ani nezbadali, kedy znova zapojili elektrinu.

Buďte si istí, že sme to oslávili horúcou sprchou. To čaro, čo sme zažili bez elektriny, sme si vychutnali do posledného dňa prázdnin. Po návrate domov sa nič nezmenilo. Hádam len to, že si vždy nájdeme chvíľku, aby sme si spolu sadli k rozhovoru, občas si niekam spoločne vyrazíme. Inak mama naďalej sedáva nad papiermi, otec sústavne telefonuje, brat sedí so svojimi kamošmi a ja medzi nimi pendlujem. Skrátka normálna rodinka.

Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/basne/10968-proza-marcela-jirickova-idylka/