Povesť na prednes - Jozef Tatár

Povesť na prednes Jozef Tatár

Na hornej chodbe mošovského kaštieľa stávali hodiny . Veľké, hotový kus nábytku. Čo z toho, keď už pekných pár rokov nešli. A nenašiel sa majster, čo by im život znovu daroval. Nezavadzali, nuž tam stáli .

Raz pred polnocou ich začul správca tikať. „ Marí sa mi, či sa mi sníva ? “ prehadzoval sa zlostne na posteli . A hodiny z chodby len tik – tak ...
Vyskočil preto z postele a so sviečkou v ruke odchýlil dvere . „ Ach to nie je možné !“ zamrmlal a pre istotu sa uštipol na líce .

Bodaj by aj nevyvaľoval okále, keď mátoha v bielom šate do taktu tik – tak tancovala. Jedna noha tik, druhá zase tak. Jój, to bol hrozný tanec. Nestačila správcovi na pozeranie škára vo dverách . Zaškrípali . Mátoha to začula a hybaj vnohy . Nečakala, kým odbije polnoc . Správca za ňou . Reval, stonal, vo chvíli bol celý kaštieľ na nohách .

„ Chyťte ju ! “ „ Kde , koho ? “ pýtali sa rozospaté služobné . „ Mátohu ! Tam bežala, všetci za ňou! “ dával rozkazy . Všetci za ňou utekali, všetci poplach robili . Mátohu nelapili .Všetko prekutrali okrem barónovej komnaty, nechceli ho o rozum načisto pripraviť. Ďalšiu noc sa už správca nedal prekvapiť. Pripravil plán na zlapanie mátohy, rozostavil stráže, i šable im do rúk popchal. A veru sa dočkali. Znova ,päť minút pred polnocou začali hodiny tikať . Čert vie, kde sa vzala, opäť jej bolo do tanca.

Jedna noha tik, druhá tak. Keď sa vytancovala do vôle a hodiny odbili polnoc, vyskočil správca spoza kachľovej pece, kde na mátohu striehol.
„ Už ťa mám, ty potvora, neujdeš mi do dvora ! “ A to správca nemal skríknuť, lebo jej sám napovedal, kam má zdúchnuť. Priskočila k oknu a skok – na nádvorie kaštieľa . Ani dopadnúť ju nebolo počuť, nieto, aby sa po tom skoku dolámala, ako si všetci mysleli. Mátoha sa stratila v tmavom parku a viac sa v kaštieli neobjavila .
Ani hodiny odvtedy nezatikali.
Keď potom niekto občas správcu podpichol, ako to bolo s tou mátohou, veselo odvetil :
„ Tancovať nevedela, no do hodín sa rozumela, to hej ...

Jozef Tatár : Ako za zlosťou ľútosť chodila

Keby ste vedeli, aký bol len Imro zamilovaný. Už polročný ženáč. Srdce mu bilo na poplach. Radosť bola pozrieť na holúbky. Susedia im lásku priali. Našiel sa však neprajník.

V hostinci zamával Imro popred nos náušnicou. „ Poznáš ju ? “ „ Veď patrí mojej žene ! Vráť ju, zlodej !“ „ Neukradol som ju, tak prečo mi nadávaš?“ – Ako sa ti teda prilepila o prsty ? – Sama mi ju dala, lebo sa dobre cítila v mojom náručí... – Ty ja ťa...!

A už boli v sebe. Ako dva jelene . Fučali , stonali, až kým ich neroztrhli. Roztrhlo sa aj puto lásky, lebo Imro sa dal oklamať výmyselníkovi. Náušnica patrila jeho žene. Ibaže ju stratila... Uveril klamárovi, vyhnal ju z domu .Zistila, ako je ťažko samotnej mladej žene , v cudzích krajoch. Najprv putovala jediná náušnica z ucha. Potom si ostrihala vlasy, napokon si kúpila mužský odev. Namiesto lásky chlad, namiesto ženy muž.

Premena zovňajšku jej dodala guráže. Dala sa do škôl zapísať. Po štúdiách zasadla na notársky stolec. Múdra to bola notárka, až ju raz sám cisár pozval do Viedne. Stoličný úrad jej dal koč pristaviť. To bolo prekvapenie, keď opraty držal jej bývalý muž, Imro.
Nespoznal ju.

Na spiatočnej ceste sa ubytovali v hostinci, ktorý ledva držal pokope. Nemohla tu oka zažmúriť. Ako sa len mohli ich cesty stretnúť? Vošla do izby a tam jej kočiš so slzami v očiach.
- Prečo plačeš?- Preto, že som sa musel rozísť s mladou ženou. Vyhnal som ju zo zúrivosti , akoby od zlatej čačky záviselo šťastie. –Už piaty rok ju hľadám. –Ach, ja nešťastník! – Poznal by si ju ešte? – Pravdaže! –Podľa čoho ?- Bradavičku mala na hrdle.
Vtom sa jej ho uľútostilo a ukázala mu, čo skrýva pod šatkou.
-Pozri ,to je tá bradavica.- Hneď nato skameneli v objatí. Po chvíli mu pošuškala:- Dobre, že som si ju nepotierala. Ako by si ma teraz bez nej spoznal?-
Zasmiali sa.

Ráno už hrkotali preč. Zanechala notárstvo. To bola krása, keď si opäť obliekla ženské šaty!
Nové náušnice však odmietla.
Vedela prečo.

Jozef Tatár: Studňa kráľa Mateja

Kúsok od Mošoviec, pod horou zvanou Háj, nachádza sa kráľova studňa. Volajú ju tak preto, že sa z nej napil uhorský kráľ Matej Korvín .
Sprievod vznešených pánov sa vracal z poľovačky. Zrazu zbadal Matej , idúci na čele sprievodu, dievčinu.

Zháčila sa, tvárou jej preletel ľahký úsmev, jamky na lícach jej dodali na pôvabe. -Nože ,poď bližšie, krásavica, poraď svojmu kráľovi, kde by sa mohol dobrou vodou osviežiť.

-Že vraj kráľ! A kdeže máte korunu?- Zachichotala sa uštipačne. Nečakala na odpoveď.- Ale studňu s dobrou vodou vám ukážem .- Poďte za mnou, aj ja som smädná – a ukázala krčah, ktorý dovtedy skrývala za sebou. Kráľ zoskočil z koňa a vykračoval za ňou.
-Tu je!- Ukázala po niekoľkých krokoch na studničku, zohla sa a naplnila krčah.- Aj by som vám ponúkla, ale králi pijú iba zo zlatých čaší, nie z hlinených . Či nie je tak ? –dobiedzala do neho.- Zmija jedna, ja ti dám robiť si zo mňa dobrý deň. Priskočil k nej, oboma rukami sa zadrapil do krčaha a začal jej ho ťahať z rúk. Naťahovali sa oň dlho. On neústupný, ona neústupná.
 - Dáš ? – Nedám. -Tak ty nedáš ! – Nedám!

Vtom dievčina zbledla, lebo jej v ruke ostalo len ucho. Kráľ s krčahom na prsiach letel dozadu, až pristal zadkom na dne studničky. Voda spod neho vyšplechla a tá z krčaha sa mu vyliala na hlavu. Všetci ,čo pozorovali tento zápas o krčah vody, zmĺkli. Jedine očiam dievčiny bolo do smiechu. A nielen očiam, ale aj ústam. Vybuchla ako sopka. I zo studničky sa k nej pridal gejzír smiechu. Keď videli ostatní, ako sa smeje kráľ, pridali sa sťa na povel.
-Dobre som sa osviežil. A nielen pery si prišli na svoje. To bol kúpeľ! Výborná voda! Poďte!- volal na ostatných, ktorí sa ešte stála pochechtávali. Potom prišiel k dievčine a podal jej zlatý peniaz.

- Nehnevaj sa za ten krčah, kúp si nový!
Trochu sa zapýrila . Jamky na lícach ju stále zdobili a keď sa občas pozerala na svietiaci peniaz, vždy videla ako v zrkadle do nitky mokrého kráľa.

Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/basne/10972-povest-na-prednes-jozef-tatar/