Povesť na Šalianskeho Maťka (Ondrej Bartoš - Vtáčnik)

Slovenský jazyk » Básne

Autor: Dievča tanya (26)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 22.02.2015
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 860 slov
Počet zobrazení: 40 846
Tlačení: 873
Uložení: 490

Ondrej Bartoš – Vtáčnik (z knihy Zvolenské povesti)

Ďaleko od rozložitého zvolenského námestia a bokom od ulíc s panskými a gazdovskými domami, opretá o kamenné múry mestských hradieb, stála chalúpka mestského sluhu Baltazára. Pred chalupou bola záhradka, v ktorej vdovec Baltazár pestoval kapustu, aby bolo v zime na obživu pre neho i jediného syna Ďurka.
Plácu mal Baltazár biednu, veď čože sa ujde sluhovi čo mestský dom zametá a pánov radných obsluhuje. Pár grajciarov čo si vyslúžil, len-len, že stačilo na biednu obživu.
- Keby si sa aspoň ty mal k svetu, - káral Baltazár syna Juraja. – Už ti ide na dvanásty rok a ničoho sa nechytáš, len nemilobohu čas márniš s vtáčencami.
Ďurko mal naozaj veľkú záľubu vo vtákoch, vyberal mláďatá z hniezd, zmajstroval pre ne klietky a hniezda a choval ich doma na malom dvorci a v záhrade.
- Keby si mal z toho nejaký úžitok, ale len čo vtáčence o slobodu oberáš, - hrešieval ho otec, - ale aby si vedel, pôjdeš do učenia. Budeš sa učiť za mäsiara.
Ďurkovi sa oči zaligotali slzami. – Ja, za mäsiara? Kravy a prasce zabíjať, baranom hrdlá podrezávať? Za nič na svete! To radšej pôjdem po žobraní, ale mäsiarom nebudem.
Nasrdil sa otec na chlapcove reči, už aj opasok začal vyťahovať, ale Jurko ufrngol von, ako keď vtáka vypustí z klietky.
V meste sa práve chystala veľká svadba. Slúžny, čo býval v najparádnejšom dome na námestí, vydával dcéru za veľkého pána. Na svadbu už bolo všetko pripravené. Ale čo sa nestalo! Deď pred svadbou sa z izby mladého zaťa stratil jeden zo zlatých prsteňov, čo mali spečatiť zväzok manželský. Ten pre nevestu. Prekutrali celý dom, ale prsteň nenašli. Napokon vyhlásili, že prsteň ukradla mladá slúžka Katarínka, veď posledná v nej prach utierala. A tak ju uväznili v temnici.
- Ak prsteň zaraz nevrátiš, - kričal na uplakané dievča mestský sudca, - postavíme ťa na hranicu a upečieš sa v ohni ako čarodejnica.
Darmo Katarínka padla na kolená, prisahala, že ona sa prsteňa ani len nedotkla, nikto jej neuveril.
- Ak prsteň nevrátiš skôr, ako na veži odbijú hodiny dvanástu, zajtra zhoríš na hranici!
Keď sa Ďurko vrátil pred večerom domov, našiel otca smutného, neveselého. Žialil nad osudom nešťastnej slúžtičky. Ďurko potom celú noc ani oka nezažmúril, predstavoval si nevinné dievča v plameňoch. Hlavou mu vírili myšlienky o ľudskej ukrutnosti a nespravodlivosti. Nad ránom však zaspal a zobudil sa len vtedy, keď slniečko stálo vysoko nad strechami domov. Možno by ešte polihoval, ale na ráme otvoreného okna zaškriekala mladá straka.
Chlapcovi zažiarili oči. – To si ty, Katuša? – prihovoril sa krotkému vtákovi. – Hladná si, však? – pohladkal ju po čiernobielom perí. – Vydrž, niečo dobré ti prinesiem.
Straka sa medzitým uvelebila v malej búdočke na jabloni. Jurko našiel v tráve tučného slimáka a ponúkol ho strake.
- A tu máš čo? – zvolal Jurko. Na dne stračieho domčeka, pod nohami vtáka sa zaligotal prsteň. – Kata, to si ty… – skríkol na vtáka. Ten sa naľakal Jurkovho výkriku a vzlietol do koruny starej jablone.
Na kostolnej veži odbíjali hodiny jedenástu. Jurko vzal prsteň a uháňal s ním na námestie a potom cez západnú bránu von za múry, kde sa vypínala veľká hranica z jedľových a smrekových polien. Uprostred bol do zeme vbitý kôl a oň priviazaná slúžka Katarínka. Okolo postávalo množstvo divákov, neďaleko sa prizerali aj nevesta a mladý zať.
- Pýtam sa ťa naposledy, Katarína Horniaková. Priznávaš sa, že si ukradla zlatý prsteň?
Dav stíchol.
- Neukradla! – vykríklo dievča a omdlelo.
- Neukradla! – ozval sa detský hlas medzi divákmi. Všetci obrátili hlavu tým smerom.
- Neukradla! – zvolal znova Jurko a smelo kráčal k mestskému sudcovi.
- Tak kto teda prsteň ukradol, vari len ty nie? – oboril sa na chlapca sudca.
- Prsteň nevzala táto tu, Katka, - ukázal na dievča na hranici, - ale moja Kata. Straka! – Potom natiahol ruku a na dlani ukázal prsteň.
- Je to on? – opýtal sa Jurko.
- Je to on? – natiahol ruku s prsteňom sudca k mladej neveste a ženíchovi.
- On, - povedali obaja.
Medzi ľuďmi to zahučalo.
- Čo nám to tu táraš, chlapče? – mračil sa sudca na Jurka. – Aká Kata straka, čo za Kata?

A chlapec vysvetľoval. Robotnému ľudu bolo známe, že straky zvyknú vyhľadávať ligotavé predmety a odnášať ich do svojich hniezd, ale páni len vykrucovali hlavami. A tak im musel Ďurko podrobne vyrozprávať o tom, ako straky odnášajú do svojich hniezd ligotavé pliešky, drôtiky a iné veci, čo ich ponachodia na poliach, cestách, smetiskách, ale ako sa ukázalo aj teraz, aj v panských domoch.
- Áno, mohlo to tak byť! – prisviedčala aj mladá nevesta a rýchlo sa vychystali aj s mladým ženíchom na svadbu. Odišiel aj sudca, čo sa srdil, že nemohol uplatniť silu a moc zákona.

Mestskí chudáci zaraz odviazali Katku od stĺpa a omdleté telo uložili do trávy.
Chýr o zvolenskom vtáčkarovi Ďurkovi sa rýchlo rozniesol po kraji a dostal sa do uší aj samotnému kráľovi. Ten sa rozhodol, že Jurka dá do učenia vo svojej sokoliarskej družine. Z Jurka vyrástol chýrny lovec, sokoliar.
Zvolenčania dlho-predlho spomínali na slúžku Katku, čo nezhorela nevinne na hranici i na Katu zlodejku, čo hniezdila na brehu Hrona. A miesto, kde Jurko v dospelosti gazdoval, volali Vtáčnik. A tak ho poznajú ešte dnes.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 4.8)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Básne

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.016