Próza Gabriela Majtaníková - Zelená tráva, lyžiarske okuliare

Slovenský jazyk » Básne

Autor: Dievča tanya (26)
Typ práce: Referát
Dátum: 22.02.2015
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 979 slov
Počet zobrazení: 6 514
Tlačení: 210
Uložení: 195

Gabriela Majtaníková - Zelená tráva, lyžiarske okuliare

- Si na rade.
- Dobre!
Ale nebolo to dobre. Sú veci, ktoré robíte neradi, no s trochou odporu ich zvládnete. Lenže existujú aj také hrôzy, pred ktorými by ste dali prednosť hoci aj učeniu. Hnusná predstava, čo? Vidíte, vy si to predstavujete a ja to zažívam. Tento týždeň upratujem.
- Si na rade. Si na rade.        
- Dobre!!
Ségra vie byť neznesiteľná. Ona má asi kalendárik! Uznávam, že zapamätať si týždenné striedanie sa v upratovaní bytu nie je až také náročné, ale vždy, keď príde rad na mňa sa cítim nepríjemne zaskočený.
    -Si na rade. Si na rade. Si na rade.
    - Dobre!!! A ak neprestaneš, zaheslujem ti počítač.
Stíchla. Odišla do detskej izby. Ja som sa zhlboka nadýchol a odišiel som do dednej izby. Býval v nej dedko, kým žil. A vždy sa z toho názvu smial. Vraj kedysi dávali deti svojich starých rodičov do domovov dôchodcov a teraz na nich myslia už pri kúpe bytu. Aby mali starých bláznov pod dohľadom, vravieval. Ja si myslím, že je to skôr preto, aby mohli deti svojim rodičom na staré kolená pomáhať. A je super, že každá domácnosť má detskú aj dednú izbu. A potom, samozrejme, obývačku, spálňu, kuchyňu, kúpeľňu a záchod. ...Fuj, robí sa mi mdlo. Musím umyť aj záchod. Našťastie mi dedko v jeho izbe dovolil používať jednu skriňu na uskladnenie ochrannej výzbroje. Dotkol som sa snímacej plôšky. Predná stena skrine sa odsunula. Ovanul ma závan chlóru. Tamtaradá - tu je moja verná družka v najťažších životných okamihoch – dlhý žltý pršiplášť, modré gumené rukavice, fialové gumáky, rúška na ústa, stará šiltovka a lyžiarske okuliare. Obliekam sa. Hotovo. Idem na vec. Ešte psychická príprava na nemiestne poznámky mojej sestry, keď ma zbadá. (No, zbadá... to by som si nemohol byť istý, že stojí za dverami a dychtivo skenuje každý pohyb, ktorý by jej naznačil, že môže spustiť svoj neznesiteľný rehot.)
    -BUAHAHAHAHÁ.... (No nevravím?) Dup, dup, dup. Bach. Prebehla do detskej a tresla dverami. Bojí sa, že jej zaheslujem počítač. Obývačka vyzerá celkom neškodne. Treba tam povysávať kreslá plus jeden malý koberček a poumývať dlážku. Dlážka sa vďaka Igorovi (tak voláme nášho robota na umývanie dlážky) vyčistí aj sama. S kreslami si musím poradiť ja. Najhoršie je tatovo. Špáry sú plné odrobiniek z popkornu a čipsov. Dostanú sa tam vždy, keď dávajú futbal. Ocino sa vtedy nevie poriadne sústrediť na také detaily ako triafanie si do úst. Až do momentu, kým nejaký rozhodca neurobí svoju osudovú chybu a nerohodne v nesúlade s tatinovým chápaním fair play. Vtedy udrie päsťou po opierke, telka zhasne a on odíde na vzduch. Väčšina domácností má zmiznutie obrazovky nastavené na zatlieskanie. Ale ocino správne podotkol, že nebude tlieskať nejakému pásikavému chumajovi, ktorý nepozná pravidlá slušného futbalu. Viete si predstaviť, koľko miniatúrnej hávede sa prestravuje na tých odrobinkách? Otras! Keď sa to tak vezme, každá domácnosť má neskonalé množstvo mikroskopických domácich maznáčikov. Nám spolužiaci závidia psa. Teda mne aj sestru. Tolerujem to. Keďže nikdy žiadnu nemali, nemôžu vedieť, aké to je. V mojej triede som jediný, kto má  súrodenca. Všetci ostatní sú jedináčikovia. Možno práve vďaka tejto výnimočnosti so mnou začala chodiť najkrajšia baba z triedy - Kristína. Asi týždeň. Raz sa ma opýtala, či by som, keď si ju vezmem, umýval okná. Povedal som, že je to ženská práca.
    - A vieš ty, že bývame na 25. poschodí? To by si sa nebál, že sa zabijem?
    - Nie, máš oveľa väčšie predpoklady nespadnúť ako ja . Dievčatá sú svižnejšie, obratnejšie a ľahšie. Z fyzikálneho hľadiska, teda aj keby si spadla, naberieš menšiu rýchlosť a ublížiš si menej ako ja, lebo som ťažší.
    Myslím, že to bol moment, v ktorom ma nechala.
    Tak. Obývačku by sme mali.
    - Dík, Igor, zatiaľ sa uprac.

Spálňa je hotová raz-dva. Veď čo sa už dá rozhádzať v izbe, kam sa chodí len spať. Keď naši vstanú, posteľ sa po krátkom čase automaticky priklopí k stene, vďaka čomu teraz nič nebráni nerušenému vysávaniu. Na rade je WC. Upokojujem sa. Polovicu tváre mi pokrývajú lyžiarske okuliare, druhú polovicu rúška. História by sa nemala opakovať. Pred pár rokmi mi pri drhnutí záchodovej misy prskla do oka jedna kvapka – niečoho. Mama tvrdí, že čistiaceho prostriedku, ja sa obávam, že niečoho horšieho, čo sa dá na takom mieste stretnúť. Nech to už bolo čokoľvek, hodinu som si vyplachoval oko tečúcou vodou, deň som naň nevidel, po týždni všelijakého mastenia mi prestalo slziť a v ten istý deň som si zadovážil lyžiarske okuliare so zvyškom výstroja. Jednej veci však nerozumiem dodnes. Ako je možné, že v meste, kde majú verejné samočistiace vécka aj psy, si my musíme tie svoje čistiť ručne? Ségra naloží nášho psa do kabelky, na bráne najbližšieho samočistaceho parku odsníma čipovú kartu. Tá jej odčíta z kreditu čiastku, vypustí psa. Pes sa vyvenčí a špeciálny zberač to po ňom uprace. A viete čo? Poviem vám tajomstvo. Dedko mi rozprával, že v časoch, keď mohli mať veľké psy aj vidiaci ľudia a nenosili ich v kabelkách, ale vodili na vôdzkach, zbierali po nich .... do vrecúška ich vlastní majitelia. Ru-ka-mi! Nechutné. To by som sa v lete netešieval na ozajstné hory ako každý normálny Slovák, ale žobronil by som, aby nás naši brávali k praobyčajnému moru – nech mi slaná voda vyžerie všetky bacily z rúk. A to mi verte, prázdnin na horách by som sa zriekal len veľmi ťažko. Naše mesto sa síce volá Zelené, no so zeleňou veľa spoločného nemá. Nehádam sa, vyzerá pekne. Ulice sú vydláždené, z okien vysokánskych panelákov visia muškáty. Z chodníkov niekde dokonca vyrastá ohradený strom. Skoro každý nový byt má na balkóne záhradku s veľkosťou dva metre štvorcové. A z korún stromov v mestskom parku začujete spev vtákov. Je to nádherné.

Sranda, snívam pri drhnutí záchodovej misy. Je taká čistá, že by sa z nej dalo hádam aj jesť. Ale stačilo. Ešte kuchyňa a mám zas týždeň pokoj.                                                             
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 7.1)

Diskusia: Próza Gabriela Majtaníková - Zelená tráva, lyžiarske okuliare

Pridať nový komentár

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Básne

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.018