Próza Gabriela Majtaníková - Zelená tráva, lyžiarske okuliare
Gabriela Majtaníková - Zelená tráva, lyžiarske okuliare
- Si na rade.
- Dobre!
Ale nebolo to dobre. Sú veci, ktoré robíte
neradi, no s trochou odporu ich zvládnete. Lenže existujú aj také hrôzy, pred ktorými by ste dali prednosť hoci aj učeniu. Hnusná predstava,
čo? Vidíte, vy si to predstavujete a ja to zažívam. Tento týždeň upratujem.
- Si na rade. Si na rade.
- Dobre!!
Ségra vie byť neznesiteľná. Ona má asi kalendárik! Uznávam, že zapamätať si týždenné striedanie sa v upratovaní bytu nie je až také
náročné, ale vždy, keď príde rad na mňa sa cítim nepríjemne zaskočený.
-Si na rade. Si na rade. Si na rade.
-
Dobre!!! A ak neprestaneš, zaheslujem ti počítač.
Stíchla. Odišla do detskej izby. Ja som sa zhlboka nadýchol a odišiel som do dednej
izby. Býval v nej dedko, kým žil. A vždy sa z toho názvu smial. Vraj kedysi dávali deti svojich starých rodičov do domovov dôchodcov a teraz
na nich myslia už pri kúpe bytu. Aby mali starých bláznov pod dohľadom, vravieval. Ja si myslím, že je to skôr preto, aby mohli deti svojim
rodičom na staré kolená pomáhať. A je super, že každá domácnosť má detskú aj dednú izbu. A potom, samozrejme, obývačku, spálňu,
kuchyňu, kúpeľňu a záchod. ...Fuj, robí sa mi mdlo. Musím umyť aj záchod. Našťastie mi dedko v jeho izbe dovolil používať jednu skriňu
na uskladnenie ochrannej výzbroje. Dotkol som sa snímacej plôšky. Predná stena skrine sa odsunula. Ovanul ma závan chlóru. Tamtaradá - tu je
moja verná družka v najťažších životných okamihoch – dlhý žltý pršiplášť, modré gumené rukavice, fialové gumáky, rúška na
ústa, stará šiltovka a lyžiarske okuliare. Obliekam sa. Hotovo. Idem na vec. Ešte psychická príprava na nemiestne poznámky mojej sestry, keď
ma zbadá. (No, zbadá... to by som si nemohol byť istý, že stojí za dverami a dychtivo skenuje každý pohyb, ktorý by jej naznačil, že môže
spustiť svoj neznesiteľný rehot.)
-BUAHAHAHAHÁ.... (No nevravím?) Dup, dup, dup. Bach. Prebehla do detskej a tresla dverami. Bojí
sa, že jej zaheslujem počítač. Obývačka vyzerá celkom neškodne. Treba tam povysávať kreslá plus jeden malý koberček a poumývať
dlážku. Dlážka sa vďaka Igorovi (tak voláme nášho robota na umývanie dlážky) vyčistí aj sama. S kreslami si musím poradiť ja.
Najhoršie je tatovo. Špáry sú plné odrobiniek z popkornu a čipsov. Dostanú sa tam vždy, keď dávajú futbal. Ocino sa vtedy nevie poriadne
sústrediť na také detaily ako triafanie si do úst. Až do momentu, kým nejaký rozhodca neurobí svoju osudovú chybu a nerohodne v nesúlade s
tatinovým chápaním fair play. Vtedy udrie päsťou po opierke, telka zhasne a on odíde na vzduch. Väčšina domácností má zmiznutie obrazovky
nastavené na zatlieskanie. Ale ocino správne podotkol, že nebude tlieskať nejakému pásikavému chumajovi, ktorý nepozná pravidlá slušného
futbalu. Viete si predstaviť, koľko miniatúrnej hávede sa prestravuje na tých odrobinkách? Otras! Keď sa to tak vezme, každá domácnosť má
neskonalé množstvo mikroskopických domácich maznáčikov. Nám spolužiaci závidia psa. Teda mne aj sestru. Tolerujem to. Keďže nikdy žiadnu
nemali, nemôžu vedieť, aké to je. V mojej triede som jediný, kto má súrodenca. Všetci ostatní sú jedináčikovia. Možno práve vďaka
tejto výnimočnosti so mnou začala chodiť najkrajšia baba z triedy - Kristína. Asi týždeň. Raz sa ma opýtala, či by som, keď si ju vezmem,
umýval okná. Povedal som, že je to ženská práca.
- A vieš ty, že bývame na 25. poschodí? To by si sa nebál, že sa zabijem?
- Nie, máš oveľa väčšie predpoklady nespadnúť ako ja . Dievčatá sú svižnejšie, obratnejšie a ľahšie. Z fyzikálneho
hľadiska, teda aj keby si spadla, naberieš menšiu rýchlosť a ublížiš si menej ako ja, lebo som ťažší.
Myslím, že to bol
moment, v ktorom ma nechala.
Tak. Obývačku by sme mali.
- Dík, Igor, zatiaľ sa uprac.
Spálňa je hotová
raz-dva. Veď čo sa už dá rozhádzať v izbe, kam sa chodí len spať. Keď naši vstanú, posteľ sa po krátkom čase automaticky priklopí k
stene, vďaka čomu teraz nič nebráni nerušenému vysávaniu. Na rade je WC. Upokojujem sa. Polovicu tváre mi pokrývajú lyžiarske okuliare,
druhú polovicu rúška. História by sa nemala opakovať. Pred pár rokmi mi pri drhnutí záchodovej misy prskla do oka jedna kvapka – niečoho.
Mama tvrdí, že čistiaceho prostriedku, ja sa obávam, že niečoho horšieho, čo sa dá na takom mieste stretnúť. Nech to už bolo čokoľvek,
hodinu som si vyplachoval oko tečúcou vodou, deň som naň nevidel, po týždni všelijakého mastenia mi prestalo slziť a v ten istý deň som si
zadovážil lyžiarske okuliare so zvyškom výstroja. Jednej veci však nerozumiem dodnes. Ako je možné, že v meste, kde majú verejné
samočistiace vécka aj psy, si my musíme tie svoje čistiť ručne? Ségra naloží nášho psa do kabelky, na bráne najbližšieho samočistaceho
parku odsníma čipovú kartu. Tá jej odčíta z kreditu čiastku, vypustí psa. Pes sa vyvenčí a špeciálny zberač to po ňom uprace. A viete
čo? Poviem vám tajomstvo. Dedko mi rozprával, že v časoch, keď mohli mať veľké psy aj vidiaci ľudia a nenosili ich v kabelkách, ale vodili
na vôdzkach, zbierali po nich .... do vrecúška ich vlastní majitelia. Ru-ka-mi! Nechutné. To by som sa v lete netešieval na ozajstné hory ako
každý normálny Slovák, ale žobronil by som, aby nás naši brávali k praobyčajnému moru – nech mi slaná voda vyžerie všetky bacily z
rúk. A to mi verte, prázdnin na horách by som sa zriekal len veľmi ťažko. Naše mesto sa síce volá Zelené, no so zeleňou veľa spoločného
nemá. Nehádam sa, vyzerá pekne. Ulice sú vydláždené, z okien vysokánskych panelákov visia muškáty. Z chodníkov niekde dokonca vyrastá
ohradený strom. Skoro každý nový byt má na balkóne záhradku s veľkosťou dva metre štvorcové. A z korún stromov v mestskom parku začujete
spev vtákov. Je to nádherné.
Sranda, snívam pri drhnutí záchodovej misy. Je taká čistá, že by sa z nej dalo hádam aj jesť. Ale
stačilo. Ešte kuchyňa a mám zas týždeň
pokoj.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta