Próza Hviezdoslavov Kubín – Ivan Popovič – Leto plné zázrakov

Próza Hviezdoslavov Kubín – Ivan Popovič – Leto plné zázrakov

Ivan Popovič – Leto plné zázrakov

Toto leto bolo naozaj plné zázrakov.
Volám sa Christán.  Všetci ma volajú, že Kristián, ale ja sa naozaj menujem Christián. Takto to mám zapísané aj v mojom rodnom liste. Neviem, kde naši prišli na to meno, niekedy by som sa naozaj radšej volal hoci Samo Chalupka. S tým Christiánom je len oštara. Rodičia, keď sa im má narodiť decko, sú z toho takí pobláznení, že v poslednej chvíli strelia dieťatku hocijaké meno, celkom od buka do buka, a človek aby to znášal celý život. V bečke je jedna baba, tá sa volá Izolda. No počuli ste už také meno? Keby sa tak volala nejaká Eskimáčka za polárnym kruhom, tak nič nepoviem. Ale u nás? Inak je to veľmi príma baba. Taká herečka. Trošku strelená, a keď sa smeje, tak to počuť až do Lamača.

Ani neviem, ako som sa do nej zamiloval.
Mám dvanásť rokov, teda začiatkom decembra (12.12.) budem mať dvanásť. V tomto veku sa to stáva dosť často, že sa človek zamiluje. Pravda, nedal som to na sebe znať, čo sa neskôr ukázalo ako osudná chyba. Už niekoľko dní som somroval okolo domu, kde bývala Izolda. Čakal som, kedy vyjde. Ale nevyšla. Prázdniny sa ešte len začínali, takže ešte nič nebolo stratené. Kým sa skončia, dovtedy ju zbalím. Ale môj najlepší kamarát Cyro si dal podobný záväzok, že toto leto konečne zbalí nejakú babu, lebo obaja máme na to najvyšší čas.
Presne desiateho júla o 10:00 vyšla Izolda z ich domu a ja som išiel okolo, akože len tak. Všetko to spočíva v tých nezvyčajných číslach. Celý vesmír na tom funguje.
- Čau, - povedal som a hlas mi nejako blbo preskočil, čo sa mi teraz dosť často stáva, keďže mutujem. Hoci práve teraz mi preskakovať nemusel.  
- Čau, - povedala Izolda a išla ďalej, akoby nič.
- Čau, Izolda! – teraz sa mi zdalo, že normálne kikiríkam.
- Nevolaj ma Izolda, ty kretén......
- Ja sa nevolám Kretén, ja som Christián, - povedal som, - asi si si ma s niekým pomýlila.
Izolda sa zasmiala, že to bolo počuť až do Lamača.
- Ja viem, Christián. Mňa doma volajú Ica.
Čo som jej mal povedať? Že mňa doma volajú Bubino. To by asi spadla z tej lavičky. To sme už totiž sedeli na lavičke rovno pri ich dome. Bubino mi prischlo dávno, ešte keď som bol celkom malý. Mali sme takého psíka, ktorý ma vždy poobede od tretej do štvrtej  olizoval a ja som  ho pritom škrabkal za ušami a hovoril som mu Bubino. Hoci Bubino sa v skutočnosti volal tuším Hary.
- Idete z tej lavičky?....Idete z tej lavičkýýýý!
Nejaká dôležitá babajaga, vymaľovaná ako indiánsky náčelník pred bojom , revala z okna na celé sídlisko. Komu už môže prekážať, že sedíme na operadle a nohy máme položené tam, kde si pánkovia kladú klobúky. Ale tejto Inčuču sme prekážali. A veľmi. Tak sme zostúpili z tej ich pozlátenej a asi diamantmi vykladanej lavičky, špeciálne ja som mimoriadne dlho zostupoval, celú večnosť, aby to videla nielen Inčuču, ale hlavne Ica. A šli sme.
- Mňa volajú Christy, - povedal som.
- Ja viem, - povedala Ica, - videla som ťa na zimáku, keď ste hrali proti Trnave.
- Ty si videla ten gól?
- Videla. Aj počula.
Vždy, keď dám gól, celá hala skanduje, a najmä náš dedko:
- Chris-ty, Bu-bi-no, Chris-ty, Bu-bi-no...
- Aha, povedal som múdre citoslovce, lebo iné múdrejšie mi v tej chvíli nenapadlo.
Ica sa zasa zasmiala a v očiach sa jej zaiskrili také malé iskričky.
- Neboj, Bubino, budem ťa volať Christy, keď chceš.
Tak takto sa to medzi nami začalo!  
A trvalo to do sedemnásteho júla do 17:17!  Na minútu presne. Celý týždeň som prežil ako v snoch. Každú noc sa mi snívalo, že lietam, a aj cez deň som mal občas taký istý pocit. Každý deň sme boli s Icou na kupku, lízali sme zmrzlinu, jašili sa vo vode a tárali až do večera. Keď mi v prvý deň prázdnin skapal počítač, myslel som si, že to neprežijem. A aha!
Každý deň s Icou sa mi zdal nekonečne dlhý a nekonečne krásny. Ica sa vedela naozaj výborne jašiť a celý bazén bol náš. Hoci ľudí tu bolo ako maku. Starí tridsaťroční strýcovia s frajerkami, vidláci z Lamača, tučkovia aj maminy s tými malými otravnými škrekľúňmi. A ja som sa ti, ty kokso, v tom hlučnom  blázinci naozaj zamiloval! Tak ako v tých nekonečných mexických telenovelách, čo pozerá naša babka. Od telky by ju nedostali ani bágrom. Povedal som to Ici. Nie to, že som do nej zamilovaný, ale to, o tej našej babke. Ica sa zasmiala a povedala:
- Tak ako vo filme, aj na tomto svete je zaujímavé, že sa ľudia zamilujú, odmilujú, potom sa nenávidia alebo sa tvária, že sú si navzájom celkom ľahostajní. A stále to niekoho baví! Ja keby som sa do niekoho zamilovala, tak by to bolo naozaj a na celý život. Už viem, čo znamená výraz „pichlo ma pri srdci“. A ešte mi tak čudne zovrelo žalúdok. To znamená, že ja, debil, ju milujem, kupujem jej zmrzlinu a ona si zatiaľ chodí so mnou na kupko asi len tak.  Z dlhej chvíle.
Opýtal som sa tým najľahostajnejším hlasom:
- Už si bola niekedy zamilovaná?
- Ja? Ešte nikdy. A ty?
To bolo v sobotu!

V pondelok o 17:17 bolo definitívne po všetkom.
Ráno som vyčkával pred ich domom. Ale Ici nebolo. Aj mobil mala vypnutý. Možno odišli do Chorvátska . Ica čosi spomínala, že sa chystajú k moru, len nevedela kedy. Celý deň som chodil bez nálady. Popoludní som išiel na kupko. Celkom sám. Aj Cyro je v Chorvátsku. Všetci sú v Chorvátsku. Billboardy majú pravdu: Jadran – naše more! Už z diaľky som počul smiech. Ica sedela uprostred takých troch balvanov s vyšišanými hlavami. Určite to budú nejakí mudrci z Petržalky. Niečo kecali jeden cez druhého, predvádzali sa a Ica sa smiala a smiala. Prešiel som okolo ich deky, ale si ma ani nevšimla. Ako keby som bol luft.
- No nič, s kúpaním som pre tento rok prestal. Ako je možné, že baby majú zázračnú schopnosť osprostieť zo dňa na deň?
Musel som sa s celou vecou vyrovnať sám. Tak ako to robia tvrdí chlapi. Nicholson, Brad Pitt a superstar Mikla zo Žiaru nad Hronom.

Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/basne/10977-proza-hviezdoslavov-kubin-ivan-popovic-leto-plne-zazrakov/