Próza na HK - Jiří Holub: Koľko váži Matilda

Slovenský jazyk » Básne

Autor: tanya
Typ práce: Ostatné
Dátum: 24.02.2015
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 010 slov
Počet zobrazení: 7 457
Tlačení: 314
Uložení: 279

Jiří Holub - KOĽKO VÁŽI MATILDA

Privolal som výťah a hľadal som šnúrku s kľúčmi od nášho bytu. Úplne som zabudol na Matildu aj na tú štvorku, čo mi dala učka na teláku, lebo som sa síce vyšplhal, ale nezošplhal som sa až dole, pretože som sa bál. Držal som sa tyče a učka na mňa hulákala, aby som zliezol, až nakoniec musela volať školníka a ten ma zoštuchol zmetákom. Vystúpil som z výťahu u nás na treťom poschodí. Blikala tam žiarivka, ale vždy to tu krásne voňalo, nie ako na iných poschodiach. Mamina už bola doma. – No kde si, prosím ťa, – povedala mi. – Ten obed máš už úplne studený! – Dal som jej pusu a ukázal som jej tú štvorku v žiakuli a povedal jej, že za to nemôžem, že to bolo fakt vysoko a že som sa fakt bál. Hlavne toho školníka s tým zmetákom. Mamina sa snažila tváriť vážne, ale mykalo jej kútikom úst – a to ja už vždy poznám, že sa nemusím báť. – Zabudneme na to, – povedala mi. – Nejako si to opravíš a ockovi to ani nemusíme hovoriť! Hrozne sa mi uľavilo a hneď som jej dal ešte jednu pusu. Moja mama je totiž úplne najvýbornejší človek na svete. Ona ma má fakt rada, ako keby som bol naozaj jej, a to ja nie som, pretože bocian ma priniesol úplne inej mame, ale tá ma asi nechcela. Tak si ma zobrala táto mama a teraz som náš. Už tri roky. Mám aj segru, ale tá je staršia a chorá. Má nejakú pupertu a prejavuje sa to tak, že buď narieka, alebo sa zasa stále smeje a nemôže sa rozhodnúť, čo si oblečie. Nešťastné dievča, takto by som dopadnúť nechcel. Vždy, keď ju to chytí, treskne dverami a hučí. Ocko sa pozrie na mamu a povie: – Už má zasa záchvat, naša pupertiačka. Tak je to s mojou chorou sestrou. Preto som na ňu stále dobrý a ona na mňa vlastne tiež, teda keď nemá záchvat. Mňa si asi naši z decáku vzali preto, aby aj oni doma mali nejaké zdravé dieťa. Táto rodina je totiž celá trochu šibnutá, viete? Oni sú akože chvíľku normálni, ale potom raz prídu domov a mama lieta po byte, má na hlave indiánsku parochňu aj s perom a ocko ju naháňa pomaľovaný indiánskymi farbami a vykrikuje za ňou také to uá uá uá, no a keď ma zbadajú, ako stojím vyplašený vo dverách a zízam na nich, tak sú zrazu zasa obyčajní ľudia. Myslím si, že to nie je úplne normálne. Nespomínam si, že by to niekedy robila moja skutočná mama. Zaujímavé je, že si tú svoju pravú mamu vlastne vôbec nepamätám. Na nič si nespomínam. Iba na decák, na tety a na malého Ľudka Bledyho, ktorý sa stále pocikával a zdvíhal pritom nohu ako nejaký pes. Hovorili, že ho asi pes aj vydojčil alebo tak nejako. Neviem presne, čo to znamená, ale Ľudko sa mi zdal šibnutý. Jedlo nejedol rukami, ale lízal ho z misky, a nespal v posteli, ale na pokrkvanej deke na verande, kam si ju vždy doniesol. Jednoducho šibnutý. Keď niekedy nemôžem spať, vleziem k mamičke a ockovi do postele a pýtam sa, prečo si vzali z decáku práve mňa a nie napríklad Ľudka Bledyho. Ocko si vždy vymyslí nejaký ten príbeh, ako napríklad že im ku mne ponúkli ešte nejakú prémiu alebo že iné deti tam boli fakt hlúpe, iba ja som bol už na pohľad iný. Také tie rečičky, ale ja z nich mám vždy veľkú radosť. To sa potom nafúknem ako žaba a som hrozne pyšný, oni mi potom dajú obidvaja pusu a keď zaspím, tak ma odnesú do mojej postele. Aspoň si to myslím, pretože ráno sa prebudím tam. Zjedol som teda to ohriate jedlo, španielsky vtáčik s knedľou, a potom som si šiel robiť úlohu. Bola z matiky a tú ja fakt neviem. Počítam veľmi pomaly, ale ocko mi pomáha, a tak mi to už ide trošku lepšie. Opakoval som si malú násobilku, trápil som sa s ňou, keď mi do hlavy prišla zasa tá myšlienka na Matildu Tučnú. Úplne mi upchala mozgové závity. Poznáte to, keď vám niečo vlezie do hlavy a vy si hovoríte, že musíte myslieť na niečo iné, ale nejde to? Tak to sa mi práve stalo. O chvíľu prišla mama a sadla si ku mne. – Tak čo, už to máš? – spýtala sa, ale musela sama vidieť, že ešte nie. – Mami, ako sa dá odvážiť niečo strašne tučné? Mama sa na mňa pozrela a zasa jej pomykalo kútikom. Trochu ma to naštvalo, pretože toto bola fakt dôležitá otázka. – Myslíš napríklad niečo – ako slon? – spýtala sa a ja som prikývol, pretože tak som to vlastne myslel. Rozprávala mi, že keby sme bývali napríklad v Afrike, vykopali by sme veľkú jamu a slona do nej chytili a potom ho ťahali von a podľa toho, koľko ľudí by ho ťahalo, toľko by vážil. Veľmi som tomu nerozumel, tak mi to nakreslila, napríklad, keby toho slona z jamy vytiahlo desať ľudí, tak by si Afričania povedali, aha, ten slon bol ťažký ako desať ľudí. To sa mi veľmi páčilo, ale takto to s Matildou asi nepôjde. Potom mi ešte povedala, že pre kravy majú pri kravíne takú veľkú váhu, kam sa vojde celá krava. Potom sa začala chichotať a keď som sa spýtal, čo má akože byť, tak mi začala hovoriť, že si spomenula, ako raz s ockom a babičkou skúšali, či aj český býk bude rozzúrený, keď mu zamávajú pred očami červenou šatkou, ako to robia v tej cudzej zemi, kde sa ľudia na to ešte aj pozerajú a príšerne pri tom vyrevujú a potom kravu zapichnú a je koniec. Tomu pánovi, čo tú kravu bodne, sa hovorí torádor alebo tak nejako. No a mama hovorila, že ten býk sa zrazu rozbehol a všetci traja museli poskákať do rybníka, ináč by ich vraj zabil. Chápete to? Div ich nezamorduje zúrivý býk a mama sa tomu ešte chechoce. Radšej si budem dávať pozor, až s nimi zasa niekam pôjdem. 

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Próza – Hviezdoslavov Kubín



Odporúčame

Slovenský jazyk » Básne

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.029 s.
Zavrieť reklamu