Zóny pre každého študenta

Próza na HK - Katarína Červenáková: Kráska a krovkáč

Katarína Červenáková: KRÁSKA A KROVKÁČ

Bol raz jeden chlapec, ktorý bol úplne iný ako všetci jeho kamaráti. Nebol ani príliš tlstý, ani nenosil okuliare, ani bifľoš nebol... Len sa nejakou zvláštnou zhodou náhod narodil s krovkami, aké mávajú chrobáky. Hej. Ten príbeh je o mne.
Mamka aj ocko boli celkom normálni. Žiadne krídla, žiadne žiabre, žiadne zobáky. Nikto nechápal, prečo narástli práve mne.
Špičkoví vedci z Vrábľov mi chceli pomôcť. Snažili sa mi ich amputovať, všetci veľmi chceli, aby som bol „normálny“. Nič však nepomáhalo a ja som tie veľké obludy nosil stále na chrbte.
Najťažšie bolo nájsť aktovku, ktorá by sa hodila na moje krovky... Vyskúšali sme ich stovky... Nakoniec som si veci aj tak musel zbaliť do igelitky.
Prvý deň v škole bol mojím najhorším dňom v živote... Teda ak nepočítam ten druhý... A tretí...
Hádzali do mňa gumy, ceruzky, smiali sa mi... Pani učiteľka sa tomu snažila zabrániť, ale nemohla byť stále pri mne. Vždy, keď odišla do kabinetu, začali si pospevovať. Hlavným dirigentom bol Kamil. Veľký kučeravý chalan s krivými zubami.

„Gúľalo sa, gúľalo,
čudné telo z vŕŕŕšku.
Bol to náš krovkáč kráľ,
spadol tam na dŕŕŕžku...“

Ja som už nechcel, nevládal... Hovoril som to rodičom, pani učiteľke... štvrtý deň... Nechcel som už žiaden štvrtý deň. Nakoniec ma tam dotiahli. Schúlil som sa v poslednej lavici a tváril sa, že tam nie som. Zazvonilo.
Vošla pani učiteľka a za ruku viedla malé dievčatko. Na chvíľu mi prestalo byť srdce. Nikdy som nevidel nič krajšie.
Moji spolužiaci tiež stíchli, dívali sa na ňu a neveriacky krútili hlavami.
Mala kučeravé, hnedé vlasy, usmiate oči, tvár ako veverička. A tie krídla... Nikdy som nevidel nič krajšie. Boli na nich krásne vzory, nepokojné more a zapadajúce slnko a tamtá tmavá šmuha, to mohla byť loďka plaviaca sa do neznáma.
– Deti, toto je Celestína Babôčková, vaša nová spolužiačka. No decká, povedzte, kto by chcel, aby si k nemu Celestínka sadla? Zdvihlo sa more rúk. Hlásil sa úplne každý. Ja som takmer stál a snažil sa zachytiť jej pohľad. Konečne ma zbadala, usmiala sa.
– Tam chcem ísť, k tomu chlapcovi, – povedala a myslela tým mňa.
– Ahoj motýlik, – povedal som na privítanie.
– Čauko, krovkáčik.

Celestínu mal každý rád. A keďže ona mala rada mňa, začali ma deti tolerovať. S Celestínou sme milovali prvouku, hlavne keď sme sa učili o prírode. Hlásili sme sa ostošesť a pani učiteľka z nás mala radosť. Celestína bola tiež z Vrábľov, ale nemohla prísť prvý deň do školy.               Bola v nemocnici. Pricvikla si krídlo vo dverách, museli jej ho dať dokopy. Odtiaľ mala tú lodičku.
Mal som skutočnú kamarátku. Škola už nebola taká hrozná. Niekedy som sa usmieval bez príčiny, hmkal si pesničky, ktoré som ani nepoznal, skackal ako koza.
– Čo je to tu za hluk? Počujete to bzzzbzzzzbzzzz... Aa, to je náš chrobáčik...
Kráčal som domov, keď sa predo mnou objavil Kamil a jeden jeho kumpán..
– Myslíš, že sme na teba zabudli? Teraz, keď sa ukrývaš tej motýlej babe pod sukňou? – povedal a strčil do mňa.
Padol som na zem, na moje krovky. Nemohol som sa hýbať, bezmocne som hýbal nohami. Začali do mňa kopať, nemohol som sa brániť. Bolelo to. Kričal som.
Zrazu niečo urobilo frnk, ozval sa treskot.
– Nechajte ho, vy hnusáci! – kričala Celestína a zhora do nich hádzala kamene. Lietala. Neveril som vlastným očiam.
Chalani ušli, útoku zhora sa ubrániť nemohli. Celestína pristála pri mne.
– Ty lietaš... – šepol som šokovane.
– Jasné, veď načo by mi boli tie krídla?
Podala mi ruku a ja som vstal.
– Skús to aj ty, – povedala a vyletela, moju ruku nepustila.
Rozprestrel som krovky a skusmo nimi zamával. Nič sa nedialo.
– Poriadne, opri sa do toho, – povzbudzovala ma Celestína.
Zrýchlil som a pomaly som sa odliepal od zeme. Šlo to a bolo to úžasné. Okolo uší mi pískal vietor, bol som rýchlejší ako ktorýkoľvek človek. Smiali sme sa, Celestína ma držala za ruku. Boli sme kráľmi povetria, oddelení od sveta. Bol som šťastný.
Hrali sme preteky, kto bude prvý na kopci a späť. Bolo to pár kilometrov, ale mi sme ich zvládli za pár minút. Ľudia nechápali, čo sa deje. Boli nám ukradnutí. Vždy vyhrávala ona, ale ja som stále zmenšoval jej náskok. Až konečne raz, som ju o malíček predbehol. Zabrzdil som.
– Prvý, prvý!
– Ja už nevládzem... – povedala a sadla si na zem.
Sadol som si vedľa nej. Keď sme sa konečne upokojili, uvedomili sme si, aký úžasný výhľad sa nám naskytol. Híkali sme a neveriaco krútili hlavami. Toľko kilometrov doprava, doľava, dopredu aj dozadu.
Zodvihol som ruku a pohladil svoje krovky.
– Nikdy by som nebol povedal, že vďaka nim zažijem najkrajší deň svojho života.
Celestína sa usmiala, chytila ma za ruku.
– Keď som si prvýkrát uvedomila, že som iná ako moje kamarátky, plakala som. Nenávidela som svoje krídla. Ale časom som zistila, že len človek, ktorý si sám seba váži, dokáže lietať. Ty si to dokázal.
Sedeli sme ešte dlho bok po boku, pozorovali, ako zapadá slnko. A ja som si uvedomil, že už viac nie som sám.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/basne/11001-proza-na-hk-katarina-cervenakova-kraska-a-krovkac/