Zóny pre každého študenta

Próza na HK - Peter Karpinský: Sedem dní v pivnici

Peter Karpinský: Sedem dní v pivnici

Prebudenie

Hlboko v tajomných zákutiach pivnice, niekde medzi prázdnymi škatuľami od topánok a zaprášenými vianočnými ozdobami, žije prašiškriatok Celestín. Jedného dňa mu zlé šváby unesú rodičov, a tak sa musí vydať na záchrannú výpravu. Ako sa to celé začalo...?
V to ráno sa Celestín prebudil sám. Niekoľko minút len tak ležal a pozoroval zrniečka prachu tancujúce v slnečnom lúči, ktorý cez okno dopadal do pivnice. Spolu s Celestínom sa však ráno, tak ako obvykle, prebudil aj jeho žalúdok a ten sa teraz začal dožadovať raňajok. Celestín preto vystrčil nos z chumáčika vaty, v ktorom spával, a zavolal: – Mami, už som hore! – Na Celestínovo veľké prekvapenie však mama nevykukla spoza veľkej škatule od banánov a nezaželala mu dobré ráno. Žeby ho nepočula? Skúsil to teda ešte raz: – Už som hore! – Ale ani tentoraz sa nič nestalo. V celej pivnici vládlo ticho prerušované len jemným šumením padajúceho prachu.         – Mami! Oci! – zakričal Celestín oveľa hlasnejšie. Pivnica však aj naďalej zostala prázdna a pustá. „Aha, vy sa chcete hrať na skrývačku,“ zasmial sa Celestín, vyliezol zo svojej vatovej postieľky a trikrát zabúchal na akúsi starú haraburdu povaľujúcu sa na dlážke: – Skrytí, neskrytí, idem! – Potom nazrel do skríň aj do poličiek, nakukol do všetkých škatúľ, balíkov i vriec, ktoré boli odložené v tej časti pivnice, kde spolu s rodičmi i ostatnými prašiškriatkami žil. – To je čudné, – pomyslel si Celestín, – ešte nikdy sa im nepodarilo tak dobre sa ukryť. Vždy ich nájdem hneď na prvýkrát. Kde len môžu byť? – Chcel sa ešte raz pozrieť do starej škatule od topánok, keď ho vtom vyrušil piskľavý hlások: – Hľadáš niečo?
Celestín sa strhol a pozrel sa tam, odkiaľ hlások prichádzal. Na polici tesne nad ním stála šatová moľa a pozorovala ho.
– Hľadáš niečo? – zopakovala Moľa svoju otázku.
– Hľadám, – prikývol Celestín.
– A čo? – vyzvedala Moľa. – Čo hľadáš?
– Mamku a ocka. Stratili sa mi, – vysvetlil jej Celestín.
– Aha, – zatiahla Moľa sklamane. – Myslela som si, že hľadáš niečo dôležité.
– Môže byť niečo dôležitejšie než mamka a ocko?
– Samozrejme, že môže! Napríklad... taký chutnučký mohérový svetrík. Hoci... – Moľa sa na chvíľu zarazila, – ja držím diétu, aby som si nepokazila postavu. Som totiž modelka. Veľmi známa modelka!
– Známa? – opýtal sa prekvapene Celestín, pretože on Moľu nepoznal.
– Veru tak. Známa a slávna. Ľudia ma priam zbožňujú. Keď som sa nedávno zjavila v jednom byte, všetci povyskakovali z kresiel, behali za mnou po celej izbe a nadšene mi tlieskali, –chválila sa Moľa a doširoka pritom roztvorila svoje matne trblietavé krídla. Niekoľkokrát nimi zamávala, akoby sa chystala vzlietnuť.
– Ale... – Celestín chcel čosi namietnuť, no Moľa mu skočila do reči: – Ale? Aké ale?! Vari pochybuješ o mojich slovách?! Neveríš, že som slávna?!
– To nie, verím ti. Ale ja si aj tak myslím, že mamka a ocko sú najdôležitejší na svete.
– Pch, – odfrkla si Moľa posmešne, – že najdôležitejší... Vidno, ako málo toho o svete vieš. Pozri sa na mňa. Som nádherná, však? Tie zlatisté krídla! Tá elegancia! Videl si už niekedy niečo krajšie? Samozrejme, že nie. Som totiž dokonalá. Som hviezda. A pritom som svojich rodičov nikdy nepoznala. Vyliahla som sa celkom sama v jednom vkusnom vlnenom kostýme a potom som sa, podotýkam, opäť celkom sama, stala tým, kým som. Najkrajším motýľom v celej pivnici! – Moľa sa pohrdlivo pozrela na Celestína. – Ešte stále si myslíš, že rodičia sú najdôležitejší na svete?!
– Ja... ja... neviem, – zahabkal Celestín a konečne začínal rozumieť, prečo jeho mamka o šatových moliach vždy tvrdila, že sú čudné.
– Prirodzene, že nevieš, – prikývla dôležito Moľa, – si predsa obyčajný prašiškriatok. A prašiškriatkovia sú strašne primitívni. Veď ako by mohol niekto, kto celý deň pojedá prach, rozumieť takým zložitým veciam, ako je život a móda? – Moľa chvíľu premýšľala o duchaplnosti svojich slov, potom znovu rozprestrela krídla a dôstojne sa vzniesla do vzduchu. – Prepáč, ale už musím ísť. Mám sa ešte stretnúť so svojím agentom. Chce mi ponúknuť angažmán v istej svetoznámej módnej show. Ja totiž milujem šaty! Priam ich žeriem...
– Počkaj, nevidela si niekde mojich rodičov? – zakričal Celestín za odlietajúcou Moľou, ale tá ho už nepočula, pretože sa ladne stratila v šere pivnice. Vo vzduchu po nej zostala visieť len vôňa drahého parfumu. Celestín osamel. Ešte raz skúsil prehľadať všetky miesta, kde by sa mohli skrývať jeho príbuzní, no znova nič nenašiel. Bolo to zvláštne, všetci odišli a jeho tu nechali samého. – Ale prečo?! – pýtal sa v duchu Celestín. – Čo som bol zlý? Neposlúchal som? Alebo ma už nemajú radi? – Nerozumel tomu. – Prečo ma opustili?! Ako len mohli...?! Začalo sa ho zmocňovať zúfalstvo, a aby toho nebolo málo, žalúdok mu vytrvalo a neodbytne oznamoval, že ešte stále nič nejedol a že je strašne hladný.
– Určite je už obed, – pomyslel si Celestín a v tej chvíli si spomenul na fantastické buchty, ktoré jeho mamka piekla z toho najjemnejšieho prachu a ktoré by v tejto chvíli iste kládla na jedálenský stôl. No mamka zmizla. Opustila ho a nenechala mu ani kôrku prachového chlebíka. Celestín bol taký hladný, že by zjedol aj staré pavučiny, ktoré inak neznášal. Aby upokojil škvŕkajúci žalúdok, nabral si z police plnú hrsť prachových zrniečok a vložil si ich do úst. Nechutili tak dobre ako od mamky, ale žalúdok aspoň na chvíľu prestal vrzúkať.
Vždy, keď býval Celestín smutný, zvykol sa utiahnuť do škatule s vianočnými ozdobami, ktoré mali ľudia odložené v pivnici. Zahrabal sa do trblietavých girlánd a nechával sa uspávať záhadnou a čarovnou vôňou Vianoc. Aj dnes tak urobil, no blýskavé pozlátka mu nepriniesli úľavu. Celestín to už nevydržal a pustil sa do plaču. Ocko mu síce vravieval, že chlapi neplačú, ale Celestín nebol chlap, bol iba vystrašený chlapec, ktorému sa stratili rodičia. Plakal veľmi dlho, až napokon od únavy zaspal. Snívalo sa mu o mamke a ockovi. Stáli vedľa neho, no odrazu sa začali rozplývať. Mizli ako dym zo zhasnutej sviečky. Mamka k nemu načahovala ruky a kričala: – Pomoc! Pomoc! – V tej chvíli sa Celestín strhol a prebudil. Načúval. To volanie o pomoc sa mu zdalo neuveriteľne skutočné. A naozaj, krik sa onedlho ozval znovu: – Pomoc! Pomoc! – Vychádzal odniekiaľ z horných políc.
– Mamka? Ocko? Už idem! – zvolal Celestín, rýchlo sa vydriapal zo škatule s vianočnými ozdobami a rozbehol sa za hlasom. Chvíľu sa predieral cez neporiadok, ktorý sa v pivnici rokmi nazhromaždil a zapĺňal ju takmer až po strop. Musel preliezť cez staré polámané kusy nábytku, nefungujúce televízory, vylomené a rozbité okná, cez všetky veci, ktoré tu ľudia odložili dúfajúc, že ich ešte niekedy budú potrebovať. V jednom okamihu hrozilo, že sa naňho zosype kopa starých novín. Hneď nato sa zdalo, že spadne do obrovského hrnca, keď sa ponad neho pokúšal prejsť po uzulinkom mostíku urobenom z antény starého rádia. Napokon sa mu predsa len podarilo dôjsť až tam, odkiaľ sa neustále ozývalo zúfalé: – Pomoc! Pomoc! – Netrpezlivo rozhrnul kôpku špinavých handier a už-už sa chcel vrhnúť do náručia svojich rodičov, ale to, čo zbadal, ho na mieste prikovalo. Na stene pred ním totiž visela akási čudná pavučina. Celestín nemal čas uvažovať, prečo mu tá pavučina pripadá zvláštna, oči mu totiž okamžite padli na šatovú moľu, ktorá sa v tej pavučine bezmocne metala. – Konečne! –potešila sa Moľa, len čo zbadala Celestína. Rýchlo ma vysloboď!
– Ale ako? –opýtal sa bezradne Celestín.
– Jednoducho! Roztrhaj vlákna! – prikázala mu Moľa.
– To by šlo, – prikývol Celestín a už sa chystal pretrhnúť prvé lanko tej čudnej pavučiny, keď ho vtom zastavil neznámy hrubý hlas: – Nech ti to ani nenapadne!
Celestín sa obzrel. Och! Tesne za ním stál obrovský pavúk a nahnevane sa naňho mračil množstvom očí.
– Nech ti to ani nenapadne! – zopakoval dôrazne a dodal: – Pracoval som na tom celú noc.
– Na čom? – spýtal sa zmätene Celestín.
– Predsa na mojom umeleckom diele, – vysvetlil mu Pavúk.
– Na akom dele? – nerozumel Celestín, pretože v sieti uväznená Moľa začala hystericky jačať.
– Ach, – zaúpel Pavúk a prednými nohami sa chytil za hlavu, – zas jeden umelecký ignorant. Čo si ešte nikdy nepočul o umeleckom diele?!
– Samozrejme, že počul, – ohradil sa Celestín. – Umelecké dielo je predsa vtedy, keď..., vlastne, vtedy, ak...
Zarazil sa a Pavúk si opäť vzdychol: – Asi bude lepšie, ak ti nejaké umelecké dielo ukážem. Napríklad toto.
– Toto?! – Celestín sa prekvapene pozrel na potrhanú sieť, v ktorej sa ešte stále trepotala jačiaca Moľa. – To je veru čudné umenie.
– Nie. Toto umelecké dielo je zničené! No, ak sa rozhliadneš okolo seba...
Celestín urobil, ako mu poradil Pavúk, a od údivu takmer onemel. Každé voľné miestečko navôkol bolo pokryté pavučinami. Ale nie hocijakými. Keď sa im Celestín prizrel bližšie, pochopil, prečo sa mu tá prvá zdala byť čudná. Ani jedna z vystavených pavučín nevyzerala ako obyčajná pavúčia sieť. Tieto boli oveľa krajšie, pretože na nich boli vypletené obrazy kvetov, motýľov, tancujúcich škriatkov a rozprávkových krajiniek.
– To je krásne! – ochkal od úžasu Celestín. – Nádherné! Ako si to...?
Pavúk pyšne vypol svoju hlavohruď.
– Jednoducho. Raz som medzi starými novinami našiel časopis o pletení. Zapáčilo sa mi to, a tak som skúsil. Spočiatku to bolo dosť ťažké. Pokús sa štrikovať, keď máš osem nôh. Stále som všetko poplietol – namiesto hladko som plietol obratko, namiesto toho, aby som očká nahodil, som ich zahodil. Ale napokon som to zvládol.
Pavúk sa na Celestína spokojne usmial. – Som rád, že sa ti páčia. Pretože ostatným pavúkom sa nepozdávali. Vraveli, že sú otrasné. Podľa nich pavučiny musia byť stále rovnaké. Ale ja som umelec, nemôžem robiť rovnaké veci. Každé moje dielo musí byť originálne.
Kým Pavúk rozprával, Celestín znova a znova obdivoval jeho štrikované siete. Boli skutočne úžasné. Škoda, že tu nie je jeho mamka a ocko, aj im by sa to určite páčilo, napadlo mu a v tom okamihu mu do očí vstúpili slzy.
– Stalo sa niečo? – preľakol sa Pavúk. – Znepáčili sa ti moje umelecké diela?
– Nie, to nie, – upokojoval ho Celestín. – Tvoje pavučiny sú dokonalé. Len som si spomenul na svojich rodičov. Dnes ráno sa mi stratili. Nevidel si ich náhodou?
Pavúk sa na chvíľu zamyslel: – A vieš, že možno aj videl? Keď som včera v noci štrikoval pri romantickom svite mesiaca, všimol som si skupinku prašiškriatkov. Možno to boli tvoji príbuzní.
– Určite boli! Iní prašiškriatkovia tu nežijú, – vykríkol natešene Celestín. – Kam išli?
– Nuž, akoby som ti to... Oni vlastne nikam nešli, oni boli odnášaní. 

Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/basne/11006-proza-na-hk-peter-karpinsky-sedem-dni-v-pivnici/