Próza na HK - Vladislava Plančíková: Nemám to, čo ostatní

Vladislava Plančíková: Nemám to, čo ostatní

Zase máme písať sloh. Napísať sloh, to nie je pre mňa problém. Ale tá téma! Vraj – Závisť
medzi nami (Úvaha). Čo už len napíšem o závisti?!
Triedna nám stručne vysvetlila: – Závidíte niečo svojim spolužiakom? Majú niečo, čo nemáte
vy? Máte pocit, že niekto závidí vám? Čo sa dá proti závisti robiť?
– Mám sa priznať, komu čo závidím? Mama vravieva, že závisť je zlá vlastnosť: – Človek,
ktorý závidí, nikdy nie je spokojný. Stále sa mu zdá, že druhý má viac, a to ho zožiera, takže
nemá z ničoho radosť.
Otec na to hovorí: – Radšej nech ti závidia, ako by ťa mali ľutovať! – No tak si vyber.
Poobzeral som sa po triede. Vpredu pri okne sedí Ivan. Čo mu tak môžem závidieť? Nový
mobil, s ktorým sa každému chváli? Zato Martin v druhej lavici je veľmi obľúbený. Zabáva
celú triedu a rozosmeje aj nášho prísneho riaditeľa a to už je čo povedať. Závidím mu zmysel
pre humor.
Jožovi, čo sedí predo mnou závidím jeho perfektné vlasy. Vždy si dá záležať, aby mal účes bez
chyby. Ja keď vidím v zrkadle okolo mojej hlavy tie úbohé vyblednuté drôty – katastrofa!
A k tomu ešte nos – ten mi určite nezávidí nikto. Majo mi raz povedal, že mám posledné číslo
nosa a prvé číslo chobota. Ľahko sa mu smeje s tváričkou ako Ken. Baby naňho letia. Ale dlho
s ním nevydržia, je s ním nuda.
Aj mne sa páčia baby. Šibol som okom po Veronike. Ale tá si ma nevšíma. Chodí s Robom.
To je celkom pohodový chalan. Nemá otca, žije len s mamou a bratom. Takže mu nemám čo
závidieť – až na Veroniku.
Paťa je celkom milá. Dala mi síce košom, keď som ju raz pozval na rande, ale aspoň sa o tom
nedozvedela celá trieda. Lucka je super kamoška, vždy mi pomôže, keď sa potrebujem
vykecať alebo odpísať úlohu. Páli jej to. Aj Ivete to páli, ale to je bifľoška.
Na triedu kašle. A čo ja? Voľakedy sme sa kamarátili s Mirom a Gabom. Mal doma činky a
veľa cvičil. Závidel som mu jeho vypracované svaly. Ja hrávam od detstva futbal, aj cvičím, ale
naňho som nemal. Jeho otec býva často celé týždne preč, ale mama bola fajn.
Usadila nás v kuchyni, niečím nás ponúkla a a potom sme sa rozprávali. Veľa sme sa spolu
nasmiali. Gabo sa zmenil. Stretávali sme sa čoraz zriedkavejšie, prestal chodiť von. Keď som
za ním zašiel, jeho mama vždy len ukázala hlavou k jeho izbe a pokrčila ramenami. Gaba som
našiel vždy v rovnakej pozícii – sedel v izbe za počítačom a hral hry. Nevedel som ho dostať
von. Nechápal som to. Vykašľal sa na mňa. Okrem počítača ho nič iné nezaujíma. Čudujem
sa, že ešte dokáže prísť do školy. Aj teraz. Sedí v lavici a hľadí do prázdna. Nemám mu čo
závidieť.
Potom som si hľadal nových kamarátov. Doliezal som za Milošom a Lacom. Obdivoval som
ich značkové oblečenie, v ktorom boli vždy nahodení. So všetkým si vedeli poradiť, na všetko
mali názor. Jednoducho frajeri. Raz ma zobrali so sebou do partie za štadiónom, ale keď som
uvidel ich zapáchajúci brloh so zvyškami cigariet, radšej som sa zdekoval.
Nadával som si, aký som somár. Ako to, že som nikdy necítil cigaretový pach z ich oblečenia?
U nás doma sa nefajčí. Pach cigaretového dymu zacítim na diaľku. Takých kamošov fakt
nepotrebujem.
Ešte šťastie, že som na futbale stretol Andreja. Trénovali sme spolu a postupne sme sa
skamarátili. Je na neho spoľah, je s ním sranda a nikdy ma nepodrazil. Vo futbale na mňa
nemá, ale nikdy mi talent nezávidel. Závidel som mu, že je jedináčik:
– Ty sa máš, nikto ti nerozkazuje, nemusíš sa o nikoho starať, nik na teba nežaluje, nik ťa
netlčie, robíš si, čo chceš.
On na to: – Každý chce to, čo nemá. Ja by som tých pár buchnátov aj to žalovanie rád zniesol,
len aby som nebol sám.
Nemá súrodencov, nemá ani mamu. Žije len s otcom a babkou. Najčastejšie s babkou.
Nemám mu čo závidieť – možno až na ich super auto, to je riadne žihadlo.
Keď tak nad tým rozmýšľam, mať mladšiu sestru nie je až taká otrava. Vie ma rozosmiať a
keď ju beriem zo škôlky, vždy ma vyobjíma a zahryzne mi do ucha. Ani už toľko nežaluje.
Mať staršieho brata má tiež svoje výhody. Občas ma vezme so sebou tam, kde by ma naši
samého nepustili. Aj naši sú v podstate fajn. Mnohokrát mi idú síce poriadne na nervy,
hlavne mama. Keď si zabudnem desiatu, je schopná dostať hysterický záchvat. Otec je síce
prísny, ale spravodlivý. Mohol som dopadnúť oveľa horšie...
– Čo je s tebou, ešte si nezačal písať? – počul som nad sebou hlas triednej.
– Už začínam, – chytil som pero do ruky a začal konečne písať prvé riadky slohu:
– Neľutujem, že nemám to, čo majú ostatní.
Skôr mi je ľúto, že ostatní nemajú to, čo mám ja ...