Próza na HK - Zvonimir Balog: Slimák na colnej prehliadke

SLIMÁK NA COLNEJ PREHLIADKE Zvonimir Balog, preložila Alica Kulihová

Slimák sa plazil niekoľko mesiacov v kolóne. Keď sa konečne dostal na colnicu, colník sa ho prísne spýtal: „Tak teda, čo máš na preclenie?“ „Nič.“ „Vravíš, že nič? A čo máš na chrbte?“ „Čo by som mal, dom.“ „A dom je pre teba nič? Musíš byť veľký boháč, keď dom pre teba neznamená nič. Koľko si zaň zaplatil?“ „Nič.“ „Zase nič! Chceš povedať, že si ho dostal a že domy sa dnes rozdávajú len tak zadarmo? Akoby bol dom nejaká bezcenná vec!“ „No, nemyslel som to...“ „Tak povedz, že si nemyslel a nie, že si ho dostal od nejakého toho... Teda, chcem počuť, ako si prišiel k tomu domu a koľko si zaň zaplatil.“ „Ja som sa s domom narodil,“ odvetil slimák hanblivo, lebo sa bál reakcie colníka. „Hovoríš, že si sa s domom narodil? Prosím ťa, nerozosmievaj ma...“ „Spýtajte sa, koho chcete, ale my – slimáky sa rodíme s domami tak, ako sa rodia raky s klepetami a ježe s pichliačmi.“ „Škoda, že ja nie som slimák,“ poľutoval sa colník. „Možno by potom aj vám, aj nám slimákom bolo lepšie.“ „Netáraj hlúposti. Ak tebe uverím, že si sa narodil s domom, iný ma začne presviedčať, že sa narodil s mercedesom alebo leopardím kožuchom. Radšej mi povedz, koho skrývaš v tom dome!“ „Koho by som tam skrýval, ja sám v ňom žijem.“ „Ale čo, zlož ten dom z chrbta, pozrieme sa na to.“ „Dom sa nedá dať dole.“ „Akože sa nedá dať dole, vari je taký ťažký?“ „Dom je so mnou zrastený. Sňať slimákovi domček je, akoby ste človeku vytrhli zdravé zuby alebo vtákovi vyšklbli krídlo.“ „Nechaj to na mňa,“ samoľúbo povedal colník. „No, ale najskôr si zapíšem tvoje meno. Ako sa voláš? „Slimák.“ „To je meno alebo priezvisko? „Aj meno, aj priezvisko. „Aké je tvoje povolanie?“ „Slimák.“ „Počúvaj, nerob si zo mňa dobrý deň! Povedal si, že tvoje meno je slimák.“ „To je pravda.“ „A teraz hovoríš, že slimák je tvoje povolanie.“ „Slimák je moje meno, priezvisko aj povolanie.“ „A vierovyznanie?“ „Nerozumiem, čo to je?“ „No, v čo veríš.“ „Verím v žihľavu...“ „A ešte?“ „Verím, že jedného dňa bude pršať.“ „Tento je trochu šibnutý,“ zamrmlal si pre seba colník. „Áno, už som si spomenul.“ „Čujme!“ „Verím, že aj iné slimáky veria, že bude pršať. A verím, že požierači slimákov nie sú rozumné bytosti. Je ich ešte stále veľmi veľa. A že za takýchto okolností nie je ľahké byť slimákom.“ „Hlúposť.“ „Aj ja to vravím.“ „Nič nemusíš hovoriť, ty máš iba odpovedať na otázky, rozumieš? Národnosť?“ „Čo to je?“ „To je, či si Slovák, Chorvát, Nemec, Fín a tak ďalej.“ „Ja som to posledné,“ zamrkal slimák s pocitom strachu, že sa veci hýbu nesprávnym smerom. „Ktoré posledné?“ „Ak už niečo musím byť, tak som potom ATAKĎALEJ.“ „Hlupák, to nie je národ.“ „Škoda, tak dobre to znie.“ „Takýto prípad som ešte nemal,“ zamračil sa colník. „Ani ja,“ vzdychol si slimák. „Ty mlč a odpovedaj na otázky!“ „Dobre, mohli by ste sa ma teda spýtať, ako sa mám.“ „Netáraj hlúposti, radšej mi povedz, akého si pohlavia.“ „Ako kedy.“ „Aké ako kedy?“ „Niekedy som mužského, niekedy ženského. A sú dni, keď som aj ženského, aj mužského pohlavia.“ „Ako to? Hádam nie si ty ten... rozumieš mi?“ „Nie. Ja som obojpohlavný.“ „Obojpohlavný, obojpohlavný, povedz radšej labilný charakter, ktorý nevie, čo chce.“ „Viem, čo chcem.“ Čo?“ „Chcem prejsť cez hranice a vy ma tu zdržiavate...“ „Ako stojíš s peniazmi?“ „My slimáky ležíme a nestojíme.“ „Dobre, ako teda ležíš s peniazmi?“ „S peniazmi neležím nijako, ale s ovcami na lúke sa mi leží celkom dobre.“ „Dosť, dlho si robil zo seba blázna a teraz sa pozrieme, čo máš v tom dome.“ Colník sa celou silou zaprel do domčeka a oddelil ho od slimáka. „Pozrime sa! Naozaj tam nič nemáš!“ Colník domček zabavil, a slimáka po dlhom naťahovaní pustil. Tak vznikol prvý slimák bez domčeka – bezdomovec alebo takzvaný slizovec, ktorý neustále plače za svojím domčekom, a preto zanecháva za sebou striebristé slzičky.

/ Z autorovej knihy Často si vymýšľam /