Ján Štrasser: Príklad (báseň vhodná na recitáciu)

Ján Štrasser: Príklad (báseň vhodná na recitáciu)

Môj trinásťročný syn dnes na mňa nemá čas.
Pred chvíľou kládol s dvoma murármi tehly,
teraz napúšťa bazén tromi prítokmi
o nerovnakom priemere potrubí,
a keď to skončí, vydá sa s chodcom,
s cyklistom a so šoférom autobusu
na cestu z mesta A do mesta B.
Toľko povinností ma úplne odrovnáva,
 a tak sa mu len mlčky dívam na prsty,  
ako arytmicky ťukajú do klávesov
jeho kalkulačky Casio fx-180 P scientific.

Zajtra má odovzdať  päťdesiat príkladov,
a tak pracuje naozaj sústredene.
Zisťujeme to najmä podľa toho,
že nadáva ako kočiš (nepozná),
ako pohan (nepozná),
ako starší chalani. V takej situácii
spravidla výchovne zasiahnem,
tentoraz to však odbavím
len alibistickým „ale, ale“,
nie som si totiž celkom istý,
či slová, ktoré používa,
nepatria náhodou do jazyka basic.

O dvadsať minút je bazén plný,
môj syn zdvihne zrak od kalkulačky,
 a keď zbadá, že mám hlavu v piesku
Večerníka, prejaví nevôľu
pracujúceho človeka voči flákačovi,
a ja svoj ľahký pocit hanby
zamaskujem prísnym pohľadom.

 Počítaj so mnou, povie
a nadiktuje  mi príklad,
v ktorom sa s chodcom,
s cyklistom a so šoférom autobusu
vydáme na cestu z mesta A do mesta B.
Ideme, zavelí a stlačí kláves ON,
to sa mu povie zasranovi, jeho kalkulačka
má 47 funkcií a 7 pamätí,
kým ja mám jednu, aj to deravú.
Čo už s tým, počítam s ním
tak, ako viem, manuálne,
približne, skusmo, odhadom,
až kým ma nezastaví jeho hlas:
Kedy musí vyraziť chodec?
Máš to?

Ešte to nemám,
vravím nahlas a mlčky dodávam;
nepovedal si  mi zopár podrobností.
Kto sú tí ľudia, čo idú do mesta B?
Načo ta idú? Za prácou? Do vyhnanstva?
Posiela ich niekto? Čaká ich niekto?
Čo si od toho sľubujú? Vrátia sa?
A vieš voľačo bližšie o meste B?
Je tam pitnejšie voda, dýchateľnejší vzduch
šťavnatejšie jablká? Ľudskejší ľudia?
Šijú tam pohodlnejšie topánky,
stavajú obývateľnejšie domy,
vydávajú múdrejšie učebnice?
Prestaň počítať, otvor si zemepis,
nie, počítaj ďalej,
ale zemepis si nechaj otvorený.
                                        
Ešte to nemám,
vravím a dodávam:
vieš čo, vyberme sa ta, hneď teraz,
peši, na bicykli, autobusom,
stopneme si čas, a keď ta dorazíme,
úloha bude vyriešená.
                            
Môj syn zdvihne zrak od zadania
a pozorne sa na mňa díva.
Tento zvláštny príklad, čítam u v očiach,
táto nerovnosť o jednej neznámej
nemá kladné riešenie.

A opäť sa skloní nad kalkulačku
a ja nad Večerník, a nech už je akokoľvek,
obaja dnes putujeme do mesta B,
každý inak a každý za iným.
O svojej ceste mám určité predstavy,
o jeho viem len málo,
ale nezabalím to,
kým vo vzdušnom obale Zeme šuští
a škrípe a píska a hučí a zvoní
to jeho „počítaj so mnou“,
zdvojené mojou zadŕhavou ozvenou.