Kytička jahôd – Milan Rúfus (Hviezdoslavov Kubín)
Kytička jahôd – Milan Rúfus (Hviezdoslavov Kubín)
Sedí dvanásť mesiačikov.
Pozerajú do plameňa,
nepohnú sa, sedia
ticho,
šepocú si svoje mená.
Január je pánom hory.
A tá hora, hrubá, stará,
mrazíkom vše prehovorí:
pod stupajou
januára
zapukajú holé hlohy.
Alebo sa možno mýlim.
Možno to tam iné nohy
tuhý sniežik rozzvonili.
Čí krok sa to v
briežku hadí?
Čie to stopy z neho svietia?
Dvanásť synov roka hľadí
na trináste ľudské dieťa.
Rozpovedz im, Marienočka:
tvoje srdce — čím je choré?
Prečo plačú tvoje očká,
prečo blúdiš v zimnej hore?
Povedz im to všetkým smelo,
komuže to v tejto dobe
zachcelo sa tvoje telo
pochovávať v bielom hrobe.
„Musela som, vyhnali ma
po závejoch v hore brodiť:
— čo je na tom, že je zima,
my máme chuť na jahody! —
Bez nich sa vraj nesmiem vracať
ani z hory, ani domov,
do dňa ani
do mesiaca..."
„Bračekovia! Deti hromov!
Dobrým dobre, na zlých zlotky!
Pre každého jeho nôtu.
Šelmy! Kdeže na jahôdky —
dostali chuť na sirotu!
Nože vstávaj, braček Júnik,
teraz tvoje slovo platí!
Jahôdok jej nasej v grúni,
nech sa dievča
domov vráti.
Veď potom sem prídu po ne
takí, čo sa v chamtivosti
nalakomia na ich vône!
Oni potom zložia kosti
v
mrazivom a bielom hrobe,
zasypaní nemým snehom.
V hrobe, ktorý v ľudskej zlobe
vykopali pre dobrého!"
Stalo sa a vydnilo
sa.
Kam sa podel sniežik biely?
Z trávy svieti taká rosa,
akú oči nevideli.
Potom zas, čo dýchlo jarou,
stratilo sa v
svojom raji.
Január už s vážnou tvárou
vracia veci do koľají.
Pod nohou, čo lesom kráča,
zas len sniežik vrždí v
lese:
uzimené ľudské vtáča
kytku jahôd domov nesie.
Kytku jahôd pre dobrého.
Kytka jahôd. Ale aká!
Rozvije sa v mŕtvych
snehoch,
kde i nádej sotva čaká.
Až raz čo len na chvíločku
slnko sa vám stratí kdesi,
zaštípe vás slza v očku
—
nežiaľte... len spomeňte si
na tú kytku, na tie lesy.