A zasa jeseň.
Zo slniečka kypí
akési hmlové mlieko
pod nohy.
Breh vystreľuje obrovité
šípy
do terča sivej, mĺkvej oblohy.
To nie sú šípy.
To húsky s divým krikom
skúšajú odísť.
Zas a odznova
tým
hrotom letky
ako zobáčikom
prezobávajú blanku domova.
Škrupinku neba,
kde sa narodili.
Kde po prvý raz uvideli
svet,
dýchali prvý vzduch
a prvú vodu pili,
skúšali prvý vrávoravý let.
I prvú plavbu
a ešte všetko prvé.
Trávičku
prvú,
prvý potôčik.
Deje,
čo ako vlásky na obrve
nezídu živým nikdy spred očí.
Z toho sa nedá naraz,
márna
sláva.
I divým husiam
tečie slzička.
A tak sa musia
tým šípom vyzobávať
z rodného neba
ako z vajíčka.
A tiahli
krik
znie z husacieho voja
v akomsi mäkkom
smútku zvonovom.
Detičky divé.
Tiež sa ešte boja
všetkého, čo už
nie je
domovom.