A zasa jeseň.
Zo slniečka kypí
akési hmlové mlieko
pod
nohy.
Breh vystreľuje obrovité šípy
do terča sivej, mĺkvej oblohy.
To nie sú šípy.
To húsky s divým krikom
skúšajú
odísť.
Zas a odznova
tým hrotom letky
ako zobáčikom
prezobávajú blanku domova.
Škrupinku neba,
kde sa narodili.
Kde po
prvý raz uvideli svet,
dýchali prvý vzduch
a prvú vodu pili,
skúšali prvý vrávoravý let.
I prvú plavbu
a ešte všetko
prvé.
Trávičku prvú,
prvý potôčik.
Deje,
čo ako vlásky na obrve
nezídu živým nikdy spred očí.
Z toho sa nedá
naraz,
márna sláva.
I divým husiam
tečie slzička.
A tak sa musia
tým šípom vyzobávať
z rodného neba
ako z
vajíčka.
A tiahli krik
znie z husacieho voja
v akomsi mäkkom
smútku zvonovom.
Detičky divé.
Tiež sa ešte
boja
všetkého, čo už
nie je domovom.