Harry Potter – Kameň mudrcov (Správca lesov, lúk a hájov) (Próza HK)
Autor: Joanne K. Rowling
Harry Potter – Kameň mudrcov
Správca lesov, lúk a
hájov
TRESK. Opäť s nimi všetko zatriaslo. Dudley sa strhol.
„Kde je to delo?!“
opýtal sa hlúpo. Za nimi sa ozval buchot a do miestnosti vpadol strýko Vernon.
V rukách zvieral pušku. „Kto je
tam?!“ zreval. „Varujem vás – som ozbrojený!“
Chvíľu bolo ticho.
A potom...
PRÁSK!!!
Čosi vrazilo do dverí . Tam, kde boli doteraz dvere, stál obrovský chlap.
Celú tvár mu zakrývala dlhá,
strapatá štica vlasov, pochlpená brada , a z toho všetkého ako dva chrobáčiky vykúkali dve lesklé očká.
Obor sa zhrbil. Schmatol
dvere a bez problémov ich vsadil späť.
Búrka vonku akoby trochu utíchla.
Obor sa otočil a poobzeral sa na nich.
„Šak mi niekto z vás urobí čaj? Terigám sa sem celú večnosť...“
Odpochodoval k pohovke, na ktorej sedel Dudley,
od strachu celý zelený.
„Uhni tučko“ povedal.
Dudley zapišťal a utekal sa skryť za mamu .
„Á
, tu si Harry!“ zvolal obor.
Harry sa zahľadel do hrôzostrašnej tváre a všimol si , že lesklé čierne chrobáčiky, ktoré
mal obor namiesto očí, sa na neho usmievajú.
„Keď som ťa videl naposledy, bol si celkom malý drobec.“ povedal
obor.
Z úst strýka Vernona sa vydral priškrtený pazvuk.
„Žiadam vás , pane, aby ste odišli,“ riekol.
„Vnikli ste sem neoprávnene!“
„Drž klapačku, pajác nafúkaný!“ uzemnil ho obor.
Nahol sa
ponad operadlo pohovky, vytrhol strýkovi Vernonovi pušku a šmaril ju do rohu miestnosti.
Strýko vydal zvuk, podobný piskotu práve
prišliapnutej myši.
„Ozaj Harry,“ pokračoval obor a prestal si Dursleyovcov všímať ,“šecko najlepšie
k narodkám. Dačo pre teba mám – asi som si na to sadol, no chutiť by mala aj tak.“
Z vnútorného vrecka čierneho zvrchníka
vytiahol preliačenú škatuľu.
Harry ju trasúcimi sa rukami otvoril.
Vnútri bola veľká, lepkavá čokoládová torta a na nej
zelenou cukrovou polevou napísané HARRYMU VŠETKO NAJLEPŠIE.
Harry sa pozrel na obra.
Chcel sa mu poďakovať , no slová sa mu akosi
zasekli v hrdle a napokon z neho vyšlo len: “Kto ste?“
Obor sa uškrnul.
„Fakt, veď som sa
nepredstavil. Rubeus Hagrid. Správca Rokfortských lesov, lúk a hájov.“ Obrovskou rukou chytil Harryho ruku a začal mu ňou
triasť.
„Tak čo je s tým čajom?“ opýtal sa a pošúchal si dlane. „Ste hluchí, či čo?“
Zrazu si obor začal z vrecka vyberať tie najrozličnejšie veci: medenú kanvicu na vodu, stlačený balíček párkov, kovový ražeň,
čajník, niekoľko obitých šálok a fľašku jantárovožltej tekutiny, z ktorej si skôr, ako sa pustil do prípravy čaju, vypil poriadny
dúšok. Onedlho sa chatrčou rozliehal zvuk a vôňa syčiacich párkov.
Kým obor varil, všetci mlčali. Keď dovaril, podal párky Harrymu,
ktorý bol taký hladný, až mal pocit, akoby v živote nič lahodnejšie nejedol, pritom však po očku obra neustále sledoval.
Keď to
vyzeralo, že sa naozaj nik nemá k tomu, aby mu niečo vysvetlil, ozval sa: “Prepáčte, ale ja naozaj stále neviem , kto
ste.“
Obor si odpil z čaju a utrel si ústa chrbtom ruky.
„Hovor mi Hagrid,“ povedal, „ako
každý. A môžeš mi tykať. Jako som hovoril, som správcom rokfortských lesov, lúk a hájov – veď o Rokforte vieš šecko.“
„Hm – nie, neviem,“ šepol Harry.
Hagrid sa zatváril zhrozene.
„Mrzí ma to,“ dodal
rýchlo Harry.
„Teba to mrzí?!“ zahrmel Hagrid a zízal na Dursleyovcov, z ktorých zostali pomaly už len
tiene. „Ich by to malo mrzieť! Viem, že ti zhabali listy, no v živote by som neveril, že ti nepovedia o Rokforte! Ty si sa nigdy
nepýtal, kde sa to tvoji rodičia všetko naučili?“
„Ale čo?“ spýtal sa Harry.
„ŽE
VRAJ ČO?!“ zahrmel Hagrid. „Tak moment!“
Vyskočil na rovné nohy. Akoby bola odrazu celá chatrč plná
jeho hnevu. Dursleyovci sa krčili pri stene.
„Chcete povedať,“ vrčal na nich, „že tento chalan – tento
chalan! – nevie vôbec – ale VôBEC NIČ?!“
Harry mal pocit, že tentoraz to už trocha prehnal. Chodil predsa do školy
a až tak zle sa zas neučil.
„Náhodou niečo viem,“ ozval sa. „Viem napríklad počítať
a tak.“
Hagrid len mávol rukou a povedal: „Myslel som o našom svete. O mojom svete. O svete
tvojich rodičov.“
„O akom svete?“
Hagrid vyzeral, akoby mal už-už explodovať.
„DURSLEY!“ zahučal.
Strýko Vernon, hrozne bledý v tvári, čosi nezrozumiteľne drmolil. Hagrid vrhol na Harryho divý
pohľad.
„Musíš predsa vedieť, gdo boli tvoja mamka a tatko,“ povedal. „Že boli slávni. Že ty
si slávny.“
„Čože? Moja – moja mama a otec boli slávni?“
„Ty
nevieš – ty nevieš ...“ Hagrid si prehrabol prstami vlasiská a v nemom úžase civel na Harryho.
„Ty nevieš, kto
si?“ opýtal sa po chvíli.
Strýkovi Vernonovi sa podarilo nájsť stratený hlas.
„Dosť!“ zavelil.
„Už aj prestaňte! Zakazujem vám, aby ste tomu chlapcovi povedali čo i len slovo!“
Aj odvážnejší muž ako
strýko Vernon by sa veru roztriasol, keby naňho Hagrid pozrel takým zúrivým pohľadom. Keď prehovoril, z každučkej slabiky bolo cítiť
obrovský hnev.
„Vy ste mu nepovedali, čo bolo v liste, čo mu nechal Dumbledore? Bol som tu! Videl som, ako ho tam dával! A vy
ste mu za celé tie roky nepovedali ani ň?“
„Čo mi mali povedať?“ spýtal sa Harry dychtivo
„PRESTAŇTE!
ZAKAZUJEM VÁM TO!“ jačal strýko Vernon, akoby ho z kože drali.
Teta Petúnia od hrôzy vykríkla.
„Dajte
sa vypchať, obaja,“ povedal Hagrid. „Harry – ty si čarodejník.“
Chvíľu bolo ticho. Bolo počuť len
burácanie mora a svišťanie vetra.
„Čože som?“ nechápal Harry.
„Čarodejník
predsa,“ zopakoval Hagrid, „a budeš bohovsky dobrý čarodejník, namojdušu, len čo sa trocha zaučíš. Kto mal takú mamku
a tatka, musí byť minimálne taký dobrý ako oni, no nie? Najvyšší čas, aby si si ten list prečítal.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta