Raz večer som sedel na dvore pri piesku a čakal som na mamu. Akiste sa zdržala v
práci alebo v obchode, alebo možno dlho čakala na autobus. Čo ja viem? Ale všetci rodičia z našej ulice už prišli a všetky deti odišli s
nimi domov a iste už pili čaj a zajedali ho sladkým pečivom, a moja mama nikde.
A v oblokoch sa už začali zapaľovať svetlá a v
rádiu hrala hudba a na nebi sa zaťahovali tmavé chmáry a boli ani bradatí dedkovia.
A už som mal aj hlad a mama len nešla, a
pomyslel som si, že keby som vedel, že moja mama je hladná a čaká na mňa hoci aj na konci sveta, v momente by som k nej utekal a nikde by som sa
nezdržiaval a nenechal by som ju sedieť na piesku a nudiť sa.
A práve vtedy vyšiel na dvor Miško a povedal :
-Ahoj!-
A ja som povedal:
-Ahoj!-
A Miško si sadol ku mne a vzal moje vyklápacie auto:
-Ejha! Kde si ho vzal? A samo naberá piesok! Nie?
A samo ho vyklápa? Áno? A táto páčka ? Načo je táto páčka ? Možno ňou hýbať? Áno? Ejha! Dáš mi ho domov?-
Ja som
povedal:
-Nie, domov ti ho nedám. Je to dar. Dal mi ho otec, keď odchádzal.-
Miško sa nafúkal a odtiahol sa odo mňa. Už bolo
celkom tma. Díval som sa na bránu, aby som neprepásol, keď príde mama. Ale ona nešla. Iste sa stretla s tetou Katkou, kdesi sa zhovárajú
a na mňa si ani nespomenú. Ľahol som si na piesok.
Vtom mi Miško hovorí:
-Nedáš mi to auto?-
A ja hovorím:
Daj
pokoj, Miško.-
A Miško hovorí:
Ak chceš, dám ti zaň koleso na plávanie?-
A ja mu nato:
Veď ho máš prasknuté!-
A
Miško:
Tak si ho zlepíš.
Toto ma už nahnevalo:
A kde s ním budem plávať?-
Keď nechceš, nechceš! Ale aby si vedel, aký som
ja kamarát! Na!-
A podal mi škatuľku od zápaliek. Vzal som ju do ruky.
Otvor a uvidíš. – povedal Miško.
Otvoril som
škatuľku a zo začiatku som nič nevidel. A potom som zazrel drobné svetlozelené svetielko. Akoby kdesi ďaleko ďaleko svietila malilinká
hviezdička a pritom som ju sám držal v ruke.
Čo je to, Miško?spýtal som sa pošepky. –Čo je to?-
Svätojánska muška, odpovedal
Miško. –Pekná, čo? Nemysli si , je živá.-
A ja som povedal:
-Miško, vezmi si to auto, chceš? Vezmi si ho navždy, nacelkom! A
daj mi tú hviezdičku. Vezmem si ju domov...-
A Miško chytil moje auto a utekal domov. A ja som tam ostal so svojou svätojánskou
muškou, díval som sa na ňu a nemohol som sa vynadívať: aká je len zelená ani v rozprávke a ako svieti, akoby zďaleka, a pritom je blizučko,
na dlani... Až sa mi dych zatajoval a cítil som, ako mi srdce rýchlo bije a troštička ma šteklí v nose, len – len že som sa
nerozplakal.
Sedel som tak dlho, veľmi dlho. A naokolo nebol nik. A ja som zabudol na všetko na svete. Ale vtom prišla mama a ja som sa veľmi
potešil.
Keď sme začali piť čaj a jes5 sladké pečivo, mama sa spýtala:
-No, čo je s autíčkom?-
A ja som povedal:
-Vymenil som
ho, mama.-
A mama povedala:
-Nehovor! A za čo?-
A ja som odpovedal:
-Za svätojánsku mušku! Tu býva v tejto škatuľke. Nože zhasni
svetlo!-
A mama zhasla a v izbe bolo tma a obaja sme sa dívali na bledozelenú hviezdičku.
Potom mama zažala a povedala:
-Naozaj krásne!
Ale predsa, ako si mohol zameniť takúto hodnotnú vec za tohto chrobáčika?-
-Tak dlho som čakal,povedala som, a bolo mi tak smutno, a táto
svätojánska muška sa mi videla krajšia ako to najkrajšie auto na svete.-
Mama sa na mňa zahľadela a spýtala sa:
-Ale prečo, prečo je
krajšia?-
A ja som povedal:
-No, nerozumieš, mamička?! Veď je živá! A svieti!-