Raz večer som sedel na dvore pri piesku a čakal som na mamu. Akiste sa zdržala v
práci alebo v obchode, alebo možno dlho čakala na autobus. Čo ja viem? Ale všetci rodičia z našej ulice už prišli a všetky deti odišli s
nimi domov a iste už pili čaj a zajedali ho sladkým pečivom, a moja mama nikde.
A v oblokoch sa už začali zapaľovať svetlá a v rádiu
hrala hudba a na nebi sa zaťahovali tmavé chmáry a boli ani bradatí dedkovia.
A už som mal aj hlad a mama len nešla, a pomyslel som si, že keby som vedel, že moja mama je hladná a čaká na mňa hoci aj na konci sveta, v momente by som k nej utekal a nikde by som sa nezdržiaval a nenechal by som ju sedieť na piesku a nudiť sa.
A práve vtedy vyšiel na dvor Miško a povedal :
-Ahoj!-
A ja som
povedal:
-Ahoj!-
A Miško si sadol ku mne a vzal moje vyklápacie auto:
-Ejha! Kde si ho vzal? A samo naberá piesok! Nie? A samo ho
vyklápa? Áno? A táto páčka ? Načo je táto páčka ? Možno ňou hýbať? Áno? Ejha! Dáš mi ho domov?-
Ja som povedal:
– Nie,
domov ti ho nedám. Je to dar. Dal mi ho otec, keď odchádzal.-
Miško sa nafúkal a odtiahol sa odo mňa. Už bolo celkom tma. Díval som sa na
bránu, aby som neprepásol, keď príde mama. Ale ona nešla. Iste sa stretla s tetou Katkou, kdesi sa zhovárajú a na mňa si ani nespomenú.
Ľahol som si na piesok.
Vtom mi Miško hovorí:
-Nedáš mi to auto?-
A ja hovorím:
Daj pokoj, Miško.-
A Miško hovorí:
Ak
chceš, dám ti zaň koleso na plávanie?-
A ja mu nato:
Veď ho máš prasknuté!-
A Miško:
Tak si ho zlepíš.
Toto ma už
nahnevalo:
A kde s ním budem plávať?-
Keď nechceš, nechceš! Ale aby si vedel, aký som ja kamarát! Na!-
A podal mi škatuľku od
zápaliek. Vzal som ju do ruky.
Otvor a uvidíš. – povedal Miško.
Otvoril som škatuľku a zo začiatku som nič nevidel. A potom som zazrel
drobné svetlozelené svetielko. Akoby kdesi ďaleko ďaleko svietila malilinká hviezdička a pritom som ju sám držal v ruke.
Čo je to,
Miško?spýtal som sa pošepky. –Čo je to?-
Svätojánska muška, odpovedal Miško. –Pekná, čo? Nemysli si , je živá.-
A ja som
povedal:
-Miško, vezmi si to auto, chceš? Vezmi si ho navždy, nacelkom! A daj mi tú hviezdičku. Vezmem si ju domov...-
A Miško chytil moje
auto a utekal domov. A ja som tam ostal so svojou svätojánskou muškou, díval som sa na ňu a nemohol som sa vynadívať: aká je len zelená ani v
rozprávke a ako svieti, akoby zďaleka, a pritom je blizučko, na dlani... Až sa mi dych zatajoval a cítil som, ako mi srdce rýchlo bije a
troštička ma šteklí v nose, len – len že som sa nerozplakal.
Sedel som tak dlho, veľmi dlho. A naokolo nebol nik. A ja som zabudol na
všetko na svete. Ale vtom prišla mama a ja som sa veľmi potešil.
Keď sme začali piť čaj a jes5 sladké pečivo, mama sa spýtala:
-No,
čo je s autíčkom?-
A ja som povedal:
-Vymenil som ho, mama.-
A mama povedala:
-Nehovor! A za čo?-
A ja som odpovedal:
– Za
svätojánsku mušku! Tu býva v tejto škatuľke. Nože zhasni svetlo!-
A mama zhasla a v izbe bolo tma a obaja sme sa dívali na bledozelenú
hviezdičku.
Potom mama zažala a povedala:
-Naozaj krásne! Ale predsa, ako si mohol zameniť takúto hodnotnú vec za tohto
chrobáčika?-
-Tak dlho som čakal,povedala som, a bolo mi tak smutno, a táto svätojánska muška sa mi videla krajšia ako to najkrajšie auto
na svete.-
Mama sa na mňa zahľadela a spýtala sa:
-Ale prečo, prečo je krajšia?-
A ja som povedal:
-No, nerozumieš, mamička?! Veď
je živá! A svieti!-