V dome bzučí podráždenie. Juca, samozrejme, zase Juca. Zavýja v
kuchyni ako meluzína.
Prečo mám vždy umývať riad ja? Čo som slúžka?
Zavýja tak sústavne, odkedy ramenatý basketbalista
odprevádza namiesto nej Elinku Bihárovú.
Matka ju tíši, vie o basketbalistovi, trochu Jucu ľutuje:
Nekrič, hlúpa, vieš,
že otcovi treba pokoj!
Juca nechce súcit, a pokoj už vôbec nie. Najradšej by všetkým zatriasla, aby sa celý svet rúcal. Svet sa
však otáča akoby nič a Juca aspoň rinčí taniermi, rajnice búchajú do kredenca ako hnev nebies.
Otec sa snaží čítať. Je
skvelý, iba unavený celodenným elánom, troma poradami, dvesto telefonátmi a svojou štyridsiatkou. Skrýva sa do štatistickej ročenky ako do
škatule.
Z kuchyne však plecháčmi bubnuje urazená Jucina hrdosť, jej vysokofrekvenčný hlas prepichuje uši:
Celkom si
zničím ruky. Pozri na môj necht!
Nastrčí matke zahrotený pazúr, nalakovaný perleťovým striebrom, ale to už otec zodvihne vrchnák
svojej škatule, vstane a zakričí:
Ženská, ak neprestaneš, vlastnoručne ti tie pazúry ohobľujem!
Je skvelý, ale predsa mu jej
červeň na nechtoch, jej kúdeľ, stočená od čudného hniezda na hlave, jej úprimnosť, ťažko rozpoznateľná od cynizmu, hýbu
žlčou.
Juca, ochotná odviazať peklo, sa nevzdá, matka robí – pst, pst, otec buchne ročenkou.
Igor s nahrotenými ušami
doteraz predstieral nezúčastnenosť, študoval vodstvo Afriky, strúhal ceruzu a s napoleonskou zručnosťou robil desať vecí naraz. Igor má
pätnásť rokov. Je to vek – kohútí hrebeň, vždy pripravený seknúť, ruvať sa do krvi len tak. Striehne na vypäté situácie ako
dramatický autor. Počká si, až Juci dôjde dych, a do okamihu ticha zaborí svoj barytón, kedy-tedy kvíkajúci ako gajdy:
Viete o tom,
že budete mať syna záhradníka?
Otec sa spýta: Čo si bez teba počnú naše aerolínie?
Igor sa vážne roztrpčí: To som si
nevymyslel! To je nariadenie! – Jeho barytón poskakuje ako zátka vo vode. Zebu to oznámil. Vyučíme sa za záhradníkov a po maturite budeme
rozvážať hnoj.
Hnoj? – začuduje sa matka a otec prehovorí: Vysyp tú svoju novinu! – Chce potiahnuť syna za hrivu, no hrivy už
niet. Iba taký kratulinký ježko.
Vyučíme sa za záhradníkov, vysvetľuje Igor, s maturitným vysvedčením dostaneme výučný list.
Kto sa nedostane na vysokú, bude voziť hnoj. – „Hnoj“ vysloví opovržlivo a tak dôrazne, že po izbe zapáchne maštaľou.
Škandál, čo?
Otec vie, že slovo „škandál“ nemá chlapec zo seba.
Bol si u Valovičov, pravda?
Igor musí
obdivovať jeho jasnozrivosť.
Otec sa vystrie a povie: Hovorilo sa, že budete chodiť na strojárinu?
Veď práve,
hucká Igor. – Sľuby sa sľubujú a blázni veria profákom. Vzbúrili sme sa, celá trieda. Prehodili to, akési nariadenia, a všetci budeme
záhradníci. Smrdieť hnojom!
Čo máš stále s tým hnojom? – spýta sa mama. Starý otec by ti povedal: preležaná kopa hnoja je
hodná zlata, môj milý. Tá nesmrdí, ale vonia!
Otec zapne rádio, dávajú na truc rozhovor s družstevníkmi. – Práca ako práca,
nezáleží na tom, kde.
Igor nedôverčivo žmurká: To myslíš vážne?
Čo?
Že by ti na tom nesyčalo, keby som sa po matúre ryl
v zemi ako krt?
Ak budeš mať aj na polroka štvorku z chémie, možno sa tvoj krtičí osud o dva roky priblíži. Ozaj, požičaj mi
matematický zošit!
Chlapec neochotne vstane, je to otrava, mať uvedomelých rodičov.
Rozkvitli tulipány.
Na Centrálnom trhovisku, na
Hviezdoslavovom námestí, na Slavíne, pri stanici.
Tulipány rozkvitli i pod Juciným oblokom. Juca si obzerá tulipány a vzdychá:
Aká
krása! Bože, aká krása!
Igor zavrčí, nemôže to počúvať, Juca si ho nevšíma. Pospevuje si a znova opakuje: Aká krása! Bože,
aká krása!
Igor si zapchá uši. To je pravé ženské – krása! – viac od nich nečakaj! Nadchýnať sa, to ešte, ale odkiaľ
tulipán prišiel, že je stepnou rastlinou, o tom nemajú poňatia.
Matka v kuchyni čistí zemiaky, Igor šprtá vodstvo Ameriky a
striehne pri obloku. Stráži tulipány. V tom čase vychádza z opravovne odnaproti šofér, ktorý vždy vojde s päťtonovkou do hriadky. Zakráda
sa pri obloku, otec sa pýta:
Čo je nové v škole?
Nič.
Čo chémia?
Chémia je v poriadku...
V
tej chvíli Igor skríkne. Päťtonovka zaborí predné tlapy do srsti trávnika. Igor priam cíti chrupčanie cibúľ a vybehne z izby. Skláňa sa
nad tulipánmi, s ľútosťou prihŕňa hlinu na čerstvú jazvu hriadky a pyšný otec sa hrdo usmeje...