Príhody v divočine – Ľudo Ondrejov (Próza HK)

Príhody v divočine - Ľudo Ondrejov – úryvok

Africké slnko si ľahko poradí aj s takou záplavou, aká sa na nás zošuchla z nočnej prietrže oblakov. V predpoludňajších hodinách už bola voda zasa vo svojich stálych brehoch, ibaže jej bolo o tretinu viac a bola mútnejšia ako obyčajne. Cez pieskový ostrov, na ktorom som táboril, prehrýzla sa voda a prudko stekala z močiara do rieky. Hoci nebola čistá, jednako som zistil, že je v nej mnoho hnedých a dúhových pstruhov, ktoré sa usilujú preniknúť proti prúdu.

Začal som ich chytať tým spôsobom, že som vstrčil obe ruky do vody, držal ich tam nehybne a čakal. Mútnou vodou oslepené ryby mi udierali do prstov, a ak sa niektorá vkĺzla medzi moje dlane, schmatol som ju prudko, obopäl prstami a rýchlo vyhodil na piesok. Takto som v krátkom čase chytil štyri krásne pstruhy, práve dosť na malé hodovanie.

Ryby mi chutili. Všetky jedlá, ktorými som sa doteraz živil, sa mi už zunovali; rybacina mi bola vítanou zmenou. Ale nestačil som ich zjesť všetky štyri, lebo už pri druhej ma vyrušili vtáčie škreky a ťažké šuchotanie krídel v povetrí. Poobzeral som sa – a musím sa priznať, že som sa vydesil. Zdalo sa mi, že sa mi celá obloha rúti na hlavu! Státisíce plameniakov ako jediné nekonečné mračno zastierali nebo a púšťali sa na močiar.

Nezdržal som sa; musel som ich filmovať. Filmových obrázkov som mal už teraz naozaj dosť. Plnú škatuľu filmových zvitkov, ktoré som starostlivo opatroval v osobitnej nepremokavej kapse. Pozapínal som kapsu s filmami  a začal som sa zberať na spiatočnú cestu. Najbližšiu noc som chcel stráviť už niekde na suchej savane, lebo v susedstve krokodílov sa mi už nocovať naozaj nechcelo. Mrzel ma iba krokodílí obor, ktorý chcel napadnúť mňa i smädného nosorožca. Chcel som ho mať na filme. Preto som vložil do aparátu posledný zvitok čistého filmu a riadne pripravený na cestu, s batohom i opicou, vykročil som z chatrče.
   
Pri „mŕtvom ramene“ som sa zastavil. Prezeral som si vodu: po krokodílovi ani znaku. Zložil som batoh na zem, na batoh som posadil opicu, aby strážila môj majetok. Na ľahko, s kapsičkou na boku, s aparátom cez plece, s puškou v ruke a s nábojmi v opasku šiel som sa pozrieť za obrovským krokodílom nahor popri „mŕtvom ramene“.

Mohol som byť asi na päťdesiat krokov, keď na stromoch zvrieskli chvostnaté opice. Ich vresk akoby by mi bol hovoril: „Pozoór – krokodíl!“ Obrátil som sa, a div mi neprišlo zle: obrovský krokodíl práve lapal môjho šimpanzíka a ťahal ho do vody. Šimpanzík srdcelomne kričal a mizol i s krokodílom pod hladinou...

Utekal som, ako mi nohy stačili, ale krokodíla som už nedochytil. Zmizol mi pod vodou i  s mojou drahou opicou. Mohol som zachrániť už iba svoj batoh, ale moja milovaná opica bola navždy preč!

Čo si tu počať? Pochytil ma taký jed, že som zdrapil pušku a začal som páliť do vody, až tak hučalo na všetkých stranách. Ale nemalo to nijaký výsledok. Opica sa už viac neukázala. Voda stála mŕtvo, nehybne, nedotknutá mojou zlosťou. Potom som ešte dlho postával pri „mŕtvom ramene“, premožený veľkou biedou a zúfalstvom nad týmto neslýchaným skutkom...!