Stála sama, samučičká
útla ako malá myška.
Nikde žiadna iskra šťastia,
Nikde ani náznak
blaha.
V bežnom víre tanca žitia,
v snahe prežiť krupobitia,
prežiť takto každý deň,
a potom už navždy
len...
Chcieť tak vidieť slnko svitať,
smiať sa, ľúbiť, ľahko dýchať !
Ľahko si žiť navždycky,
len tak v šťastí,
klasicky.
Pozrie očkom do zrkadla,
aha, aká krásna dáma.
Celá tvár sa mení v krásu,
nepočuť už ani hlasu.
Ani hlasu,
ani vzlyku,
iba slzu v malom oku,
túžiacom po rýchlom kroku.
Obraz útlej žienky
vynára sa zas a znova,
už len z viečok padá
clona.
Treba mať len dušu čistú,
v kruhu sveta šťastnú, istú!