Nastala jeseň a s ňou poľovačky. O takom čase sa kráľ Matej najradšej zdržiaval na Vígľašskom zámku. Aj pri poľovačkách si však našiel čas zájsť prestrojený do dedín a pozhovárať sa s ľuďmi, ako žijú, ako sa majú.
Raz sa tak vybral so sluhom na vandrovku. Večer ich zastihol v dedine. Vošli do istého domu a pýtali si nocľah – na peci. Políhali si a čoskoro aj pospali.
Lenže u toho gazdu sa večer zišla veselá spoločnosť. Chlapi sa najprv zhovárali, potom sa dali do spevu a nakoniec sa začali pasovať, naťahovať, až sa strhla riadna kucapaca. V tom ktorýsi pozrel na pec.
A tí na prípecku, čo sú zač? My sa pasujeme a oni drichmú! Priložme im!
A začali látať palicami toho krajného.
Krajný bol kráľ.
Sluha si potom s kráľom vymenili miesto, ale veru zle urobili. Chlapi sa znovu pustili do bitky, začali sa pasovať a nakoniec od kraja vyplácať pocestných. Keď už dvíhali palice, gazda zvolal:
Chlapi, teraz dajme tomu pri stene!
A po druhý raz začali obšívať kráľa.
O tri dni prišli do dediny pandúri a s nimi aj kráľ. Dal schytať gazdových kamarátov, a keď boli pokope, predstavil sa im. Ej, nebol by sa z tých kvapky krvi dorezal. Všetci sa už videli na šibenici. Hodili sa na kolená, prosili, nariekali, sľubovali. Ale kráľ bol prísny a takto sa prihovoril:
Za to, že ste pili a bili pokojných pocestných, dostane každý z vás desať palíc. A za to, že ste bitku spravodlivo delili, dostane každý desať grošov.
I stalo sa, ako rozsúdil kráľ.