Zóny pre každého študenta

Helena Lisická: Sklenár a čarodejnice (Próza HK)

Sklenár a čarodejnice

Helena Lisická

V Boškove bola skláreň. Robili sa tam malé i veľké sklenice, krčahy, fľaštičky na pálenku a všelijaké iné sklené veci.. Sklenári ich roznášali v nošiach na chrbte po svete.

Raz neskoro večer šiel jeden sklenár s plnou nošou. Mesiac svietil ako rybie oko a jasno bolo ako vo dne. Sotva došiel za dedinu, začul kdesi vyhrávať muziku. „Bodaj ho, ako mi dnes zvoní v ušiach, to ma iste dakto ohovára,“ povedal si sklenár a vykračoval ďalej. Zafúkal vietor a doniesol zo sebou veselú pesničku. Sklenár ju začul, a pretože bol dobrý tanečník, začali mu nohy samy od seba poskakovať ako v tanci. „Čo sú to za čary! Nič som nepil a vystrájam tu ako dáky mládenec. Keby ma naša mati videla, tá by sa zasmiala.“

Pesnička sa rozliehala naširoko-naďaleko a vábila sklenára do lesa. Išiel starou vyšliapanou cestou, kým neprišiel na čistinu, kde bola muzika. „Čo som blázon? O polnoci môžu tancovať v lese iba čarodejnice.“ A mal pravdu. Ani sa nestihol poriadne okolo seba poobzerať, zosypali sa na neho mladé i staré čarodejnice. Všetky chceli so sklenkárom tancovať. Na okolitých stromoch sedel kŕdeľ vrán a krákal. Sklenkár vyvaľoval na tú muziku oči. Ešte nikdy takú nevidel a nikdy nepočul, žeby vrany tak pekne spievali.

„Tak ktorú pojmeš do tanca, sklenkár?“ volali na neho čarodejnice.

„Dajte mi pokoj, babizne! Ešte sa mi budete posmievať. Nájdite si mladšieho tanečníka, ako som ja.“

„Len sa nevyhováraj, sklenkár! Nám neujdeš. Musíš nás všetky vykrútiť, inak ťa domov nepustíme.“

Vyhováranie mu nepomohlo. Nošu mu zložili z chrbta a už ho čarodejnice vliekli do kola. Začal sa pekný tanec a sklenkár chtiac-nechtiac musel s nimi tancovať. Keď už ledva dych lapal, dali sa mu napiť vína z veľkého krčaha a zasa musel ísť do kola. Napokon sa mu tá muzika celkom zapáčila a vyberal si tie najkrajšie ženské. Staré baby sa museli vykrúcať v kole samy.

Muzika hrala do samého rána. Sklenkár sotva prepletal nohami a čarodejnice nie div, že sa kvôli nemu nepobili. Keď už naozaj nevládal, prosil ich : „Robte so mnou, čo chcete, ale tancovať už nebudem. Radšej mi dakde usteľte! Takýto už dnes ťažko domov dôjdem.“

„Len sa neboj, sklenkár, u nás sa vyspíš ako na zámku!“

Nad ránom sa čarodejnice z čistiny vyparili, vrany z lesa odleteli a bolo po muzike. Keď sa sklenkár prebudil, nevedel, kde je. Hlava ho bolela a celý bol dolámaný. Spomenul si na čarodejnice. „Potvorské baby, celého ma utancovali, ale na ráno nepamätali. Keď raz voľaktorú z nich stretnem, riadne s ňou zakrútim.“ Celou cestou si vyčítal, že sa dal tým čarodejniciam zviesť.

Keď prišiel domov, žena ho už čakala. Deti mu pomohli postaviť nošu do komory a boli zvedavé, čo im tatko priniesol. Ale tomu nebolo do reči. „Mati, choď pozrieť, či som ten tovar neporozbíjal! Mal som zlú cestu.“

Žena šla pozrieť do komory a hneď bola nazad.

„Mužu, kade si chodil? Veď si domov doniesol zlato!“

Sklenkár bežal pozrieť do komory a oči mu až z jamôk vyliezali. V každej skleničke bolo po dukáte. Hneď všetok tovar popreberal a peniaze vybral. Bola ich pekná kôpka. Tak sa mu čarodejnice odmenili za to, že ich v noci tak dobre povykrúcal.

Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/basne/11091-helena-lisicka-sklenar-a-carodejnice-proza-hk/