Prach sviští rovinou, po tichej soli vonia,
keď spievaš v čase sĺz, noci a papriky.
Vietor ti zakvíli do
panenského lona,
až v riekach zaiskria strieborné kapríky.
Si sklený cylinder, ktorý sa rozžeraví.
Ukúsni z mesiaca a stvoríš
bielu kosť.
Stačí len zraziť ťa do ľútostivej trávy,
podpáliť petrolej, vyšľahne rybí chvost.
V kuželi svetla zvoň, široko
rozkročená,
vyzrň sa ako raž a vlasy stvor si z nej.
Tie vlasy červené nahrň si na ramená,
ty čierna vo vetre, dnes do prachu sa
smej.
Zem stúpa do svetla, luna peľ z kvetov práši.
Vyzleč sa do biela, do vetra vlasmi duň.
Zelená obloha zaspala v čírej
fľaši.
Strach zeme, kaolín, to svetlo zašlých lún.
Eh, tvoj spev, to je tieň zrazu tak sklene číry,
to voda pod hviezdy z
rybníka vyprskla.
Padni už do prachu, nech vzbĺkne vtáčik síry,
zo svetla nech je plač trieštiaceho sa skla.