Panna - J. Stacho
J. Stacho: Panna
Prach sviští rovinou, po tichej soli vonia,
keď spievaš v čase sĺz, noci a papriky.
Vietor ti
zakvíli do panenského lona,
až v riekach zaiskria strieborné kapríky.
Si sklený cylinder, ktorý sa
rozžeraví.
Ukúsni z mesiaca a stvoríš bielu kosť.
Stačí len zraziť ťa do ľútostivej trávy,
podpáliť
petrolej, vyšľahne rybí chvost.
V kuželi svetla zvoň, široko rozkročená,
vyzrň sa ako raž a vlasy stvor si
z nej.
Tie vlasy červené nahrň si na ramená,
ty čierna vo vetre, dnes do prachu sa smej.
Zem stúpa do
svetla, luna peľ z kvetov práši.
Vyzleč sa do biela, do vetra vlasmi duň.
Zelená obloha zaspala v čírej
fľaši.
Strach zeme, kaolín, to svetlo zašlých lún.
Eh, tvoj spev, to je tieň zrazu tak sklene
číry,
to voda pod hviezdy z rybníka vyprskla.
Padni už do prachu, nech vzbĺkne vtáčik síry,
zo svetla nech je
plač trieštiaceho sa skla.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta