Niet pôvabnejšej veci na svete,
ako je dievča v rozkvete!
To živé jaro, ktoré
preniká
jak elektrické vlny,
tá štíhlosť kokosovníka
a pohľad slnca plný,
dve biele sopky,
v ktorých láva vrie,
ktoré sa
búria k nebezpečnej hre,
a zúbky dravčie,
zbrane divej mačky —
všetko to pôsobí,
že bys' k tomu šiel
raz výbojne, raz zase
kolenačky,
chcel cítiť to vo svojom majetku,
hladkať to, chrániť,
baliť do hodvábu,
rozkošnú vravieť tomu poviedku,
brávať
to sebou na jar k lesu,
cez leto k plesu,
ako kvet kamélie hrdý
pripínať si to k hrudi, —
spáliť to radšej v srdca plame,
prv,
než to samé
uvädne.