Nemusíš - Milan Rúfus
Nemusíš
Nemusíš mi svoje srdce luhať.
Hľa, už trúbi súmrak z pažití.
Ako dúha zájdeš, ako
dúha,
až sa mojich chlebov nasýtiš.
Nemusíš, veď nezlorečím, žena,
nerúham sa v hrubej
nevôli,
nepadám ti, prosiac, na kolená.
Prebolí, no čože, prebolí.
Vychladla tá krutá žhavosť
skrytá
- zlé jej iskry mŕtve vo mne sú –
že jak stáda cestu na kopytách
cudzie ústa mi ťa
roznesú.
Sýť sa, sýť, kým blčí požiar v oku,
v brehoch žíl krv špliecha v čerení.
Čo som
dal, ja dal som bez nároku.
Odídem jak lístie v jeseni.
Na cestu mi ľahký dáždik šuští.
Útlym
hrdlom vŕbka zanôti.
Nezahyniem, dá Boh, v tvojej púšti,
neodvisnem v slučke samoty.
Zones.sk – Najväčší študentský portál