Nemusíš – Milan Rúfus

Nemusíš

Nemusíš mi svoje srdce luhať.
Hľa, už trúbi súmrak z pažití.
Ako dúha zájdeš, ako dúha,
až sa mojich chlebov nasýtiš.

Nemusíš, veď nezlorečím, žena,
nerúham sa v hrubej nevôli,
nepadám ti, prosiac, na kolená.
Prebolí, no čože, prebolí.

Vychladla tá krutá žhavosť skrytá

– zlé jej iskry mŕtve vo mne sú –
že jak stáda cestu na kopytách
cudzie ústa mi ťa roznesú.

Sýť sa, sýť, kým blčí požiar v oku,
v brehoch žíl krv špliecha v čerení.
Čo som dal, ja dal som bez nároku.
Odídem jak lístie v jeseni.

Na cestu mi ľahký dáždik šuští.
Útlym hrdlom vŕbka zanôti.
Nezahyniem, dá Boh, v tvojej púšti,
neodvisnem v slučke samoty.