Smútočné kondolencie

Rozlúčka smútočne

Aj slnko zapadá
ústupom do noci,
kto raz púť dokonal,
nieto viac pomoci.
Bez slnka chlad vanie
z hviezdnatej oblohy,
človek je krehký tvor,
zranený, úbohý.
Do tmy si zapáli
kahanec nádeje,
do duše boľavej
spomienky naleje.
V tichosti vyprosme
veľký dar pokoja,
kým sa nám duše raz
naveky nespoja.
Posledný pozdrav tu
šepkáme do ticha,
že sa raz stretneme
je naša útecha.

Života kniha zavrela sa,
písaná srdcom, krvou zo žíl.
Zápis v nej zlatým písmom hlása,
že otec čestne život dožil.
Nech jeho telo v rodnej hrude
v pokojnom spánku odpočíva.
V pamäti našej žiariť bude
pamiatka jeho stále živá.

Osud je občas veľmi krutý,
nevráti čo raz vzal...
Zostanú iba spomienky a v srdci veľký žiaľ....

Strata

Už privial osud opäť čas,
pre ktorý srdce puká zas.
Už poznáš ten cit prázdnoty,
keď život druhú šancu nedá ti.
Hoc nemožné je naspäť vrátiť čas,
zo života svojho bys` venovala časť
pre chvíľku jednu jedinú,
čo zmiernila by vinu nevinnú.
Však ešte stále šancu máš
pohladiť telo, ktoré stratilas`,
nech duša, čo v tele väznil čas,
dozvie sa, že jej všetko odpúšťaš.
A potom v omši, ktorú slúžiť dáš,
Boh opäť v jedno spojí zas,
čo na Zemi osud splietal vám,
uštedriac tak mnoho rán.
Tak dopraj duši v nebi pokoja,
nech rany tvoje opäť sa zhoja.
Veď život smrťou nekončí,
to každá hviezda povie ti.

Dotyk skonania

Smútok rozlieva sa zrazu v mojej duši,
hoc ako dostal sa tam, tak to netuším,
snáď vlialo ho tam len samé poznanie,
že odišla si, že dotklo sa ťa skonanie.
Tak strácaš sa mi z vecí, z izby pomaly,
tá tvoja energia, to akú sme ťa poznali,
a ja chcel by som ti na chvíľu dať ešte znať,
že ľúbil som ťa, že mám ťa stále rád.
Tak vzďaľuješ sa, no moja láska s tebou letí
tam hore na oblohu, kde ako hviezda svieti,
aby okom nočným ešte nakuknúť si smela
do duší ľudí, čo znamenali pre teba tak veľa.

Za hranice možností

Už žiadne slovo, ba ani len žiaden hlas
nenahradí toho, čo vzal ti dnes náhle čas,
lebo ty našla si jeho a on naopak našiel ťa,
to preto to tak bolí, lebo tak veľmi ľúbil ťa.
No slzami to nevyplavíš, to by bola škoda,
lebo čas s ním strávený veľká bola škola,
čo naučila žiť a ľúbiť srdcom všetkých čias
jediného muža, čo zaslúžil si duše veľkú časť.
Tak zdvihni hlavu a šepni tíško „môžeš ísť„,
nech dokončí si cestu, nech stihne načas prísť
pred bránu Neba, kde zazrie žiaru sťa slnka jas,
čo privedú ho k tebe, keď zatúžiš po ňom zas.
Tak šepni jeho Duši „tak si zbohom buď“,
nech nezdá sa mu ťažká jeho nová púť,
nech slobodná si letí všetkých hriechov zbavená
za hranice možností, lebo už vie, čo to znamená.