Na známosť sa
všetkým dáva,
v jeseni lístie opadáva.
Šu-šu, šumia vetvičky,
vraj naplnia košíčky.
Slniečko sa raduje,
šarkan s
vetrom tancuje.
Hop-cup, hop-cup tralala,
jeseň dary rozdáva.
Pod horami na lučine
pri mesačnom bledom svite
piadimuži presúšajú
zlaté lístie na koryte.
Okolo nich
krásne víly,
vo dne ľudským očiam skryté,
na maličkých kolovrátkoch
strieborné vám pradú nite.
Neďaleko na
potôčku
vodník im zas priadzu zláti,
budú z nej tkať po Vianociach
pre kvetinky nové šaty.
O polnoci na lúčine
do tanca sa
pustia víly,
natešení piadimuži
spievajú im z celej sily.
Znenazdania vietor príde,
mäkkú priadzu z lúky schytí,
z koryta
zas zlaté lístie,
vo svet nesie klbká nití.
Márne ráno víly plačú,
pomoci už viacej nieto:
po zemi je zlaté lístie
a vo
vzduchu babie leto.
Keď sú hrušky, už je jeseň,
my to dobre vieme,
skôr
ako ich ochutnáme si ich umyjeme.
Keď sú slivky, už je jeseň,
my to dobre vieme,
skôr ako ich ochutnáme si ich umyjeme.
Keď je
hrozno, už je jeseň,
my to dobre vieme,
skôr ako ich ochutnáme si ich umyjeme.
Veselú mám kamarátku,
sukničku vždy nosí krátku.
Azda zbiera stromom listy,
konáre im smelo
čistí.
Opreteky s vetrom lieta,
šiel by s ňou aj na kraj sveta.
Zaspievam jej večer pieseň,
prezradím vám, je to jeseň.
Fúkaj, fúkaj vetríček,
ovievaj mi líčka,
nech sú pekné
červené,
ako dve jabĺčka.
Fúkaj, fúkaj vetríček,
zaspievaj mi pieseň,
že už lístie ožltlo,
lebo prišla
jeseň.
Kvietočky, dobrú noc
Vietor fúka, zima letí
na belavom koníku.
Škoda krásy, škoda leta,
že sa náhli k
zániku.
Na priekope kvietok drieme,
ošľahal ho tuhý mráz,
po doline a po stráni
kvíli chladný vetra hlas.
Kvietok stone
ako vtáča,
kolíše sa od chladu.
Nieto slnka, nieto tepla,
mráz navštívil záhradu.
Hlávky klonia všetky kvety,
slabé
tielko striasa sa!
Vietor hviždí a zo stromov
opadala okrasa.
Spite, kvietky, podriemkujte
a čakajte do jari.
Potom zase teplé
slnko
zasvieti vám do tvári.