Zima je obdobím, ktoré nás zahalí do bieleho plášťa a prebudí v nás túžbu po rozprávkových chvíľach. Je to čas, keď príroda utícha, no zároveň ožíva detským smiechom, škripotom sánok a žiarou sviec vo vianočných oknách. Každá vločka, ktorá padá z neba, prináša nové príbehy – niekedy veselé, inokedy dojímavé.
Január nám všetkým núka
sniežik biely ako múka.
Pokryl pole, strechu,
plot,
sánkovať sa s nami poď!
Pripadli, hľa, stráne sniežkom,
spúšťajú sa chlapci
briežkom
na sánkach. Jaj, ako to letí!
Pozor! Nabok deti!
Biely kabát krajina má,
ledva
sa doň pomestí.
Teta Zima, naša známa
vydala sa na cesty.
Padá sniežik, padá,
na čielko si
sadá.
Z čielka ako perlička,
stečie mi až na líčka.
Že sa to tej tete zime zachcelo,
do
rána nám zmaľovala všetky stromy na bielo.
Čudujú sa vrabce v poli, čudujú sa jelene,
veď tie stromy boli v lete
zelené.
Hopká zajko po pasienku,
nahovára prvosienku,
hopkaj aj ty ako ja,
pohopkáme
obaja.
Od Dunaja vietor fúka,
snehu je už plná lúka.
Od Dunaja vietor veje,
už sú snehu dva
záveje.
A v záveji úkryt malý,
v ňom sýkorky ťažko spali.
Kto to stojí na moste?
– pýtajú sa deti.
Snehuliačik s
lampášom
v noci ľuďom svieti.
Napadala inoväť
na stromy i vodnú hať.
Na ploty aj anténu.
Nakreslila na stenu
krásne
slnko zo srieňu.
Vonku mrzne, vonku sneží,
svištia gule vzduchom sviežim.
Guľa sem a guľa
tam,
rovno za krk dievčatám.
Zuzka prská, smoklí:
– Prečo je sneh mokrý?
Keď ma mama zababuší,
nemám oči, nemám uši,
len čarovný zvonček v duši.
Na Štedrý deň
počkám,
potom poviem očkám,
nech sa tešia vločkám.
Pozriem ráno do ulice,
strechy
majú čiapky,
stromy hrejú rukavice,
psík si líže labky.
Možno robiť snežné gule,
postaviť sa
na korčule,
ak sa zime podarí
zmraziť vodu v močiari.
Aha, aha, sneh von padá,
biela je už
ulica!
Oj, nech ho len hodne spadne.
Bude dobrá sanica!
Poďte, deti, berte sánky,
pre nás mrazu, zimy niet!
Oj, dnes je náš
každý kopec,
dneska je náš celý svet!
Vstávaj, Soňa, sneh sa sype,
stretneme sa na násype.
Sedemdesiatsedem striech
zasypal
dnes čerstvý sneh.
Vstávam, Samo, chystaj sane!
Sane sú už prichystané.
Sláva, sláva, to je krása!
Soňa na svah ponáhľa
sa.
Vieš, kde býva Zima?
Skryla sa do ľadu,
robí nám náladu.
Vieš kto skrýva košík
trikov?
Kto je mamou padáčikov?
Kto ich lúke rozdáva?
Je to žltá púpava.
Vieš, čo robia malé hrášky
v brušku svojej
mamičky?
Hrajú sa tam guľôčky.
Vieš kto chvostom šteklí mrak?
Papierový drak.
Vieš ty, čo je čiarka?
Len sa dobre
dívaj:
bodka práve zíva.
Padá sneh a vločky tancujú,
na vetvičkách v lese sa usadia,
hrajú.
Ako malé biele kvety,
zdobia zimu, ľúbi ich svet detí.
Na okne sa ľad už
ligoce,
kreslí stromy, lúky, kvety po noci.
Slnko cez ne zlatom svieti,
kto to všetko tvoril? Pýtajú sa deti.
Zima píše rozprávky v bielom snehu,
deti nájdu príbehy v jej tichom brehu.
Zajko skáče, vtáčky
švitoria,
v zime je nám krásne, kto to popiera?
Na jazere zrkadlo, ľad sa ligoce,
korčule sa
kĺžu, červené líca po noci.
Smiech sa šíri, vietor šepká,
korčuľovanie – to je zábava veľká!
Zajko hopká v bielom snehu,
ľadový nos a k tomu teplý mechúrik.
Hľadá mrkvu, tú si ukryl,
dnes má zimu plnú
dušu, neostal sám v úkryte.
Guľa v ruke, gule v sánkach,
svieži smiech je v detských
tvárach.
Guľovačka, sánkovačka,
v zime máme dobrú káručka!
Hviezdy svietia, zima
spieva,
snehuliaka sviečka veje.
Každý strom sa zahaľuje,
nocou zima rozpráva, ticho ju láska
sleduje.
Od kraja ku kraju, biely svet,
záveje nám stavali, vietor nesmel let.
Cestičky sú ukryté,
stopy v snehu zmizli,
zimná krajina nás v snehu uchvátila – už žijeme v tej idyle.
Zmrznutý
svet stavia hrady,
ľadové kvety, k tomu zimné rady.
Detské ruky, malé nohy,
v zime tvoríme si nové zbohy.
Zimné vtáčky píšu listy,
vietor šepká, „skúste, čítajte si!“
Snehové vločky posielajú,
každému
zimnú pieseň v bielej paráde dodajú.