Kým vlasy stromov došumia
a listy napijú sa z rýh
v chodníkoch nastražených.
Kým
odpustíš mi ďalšie ráno,
hoci je jedno z tých,
v ktorých sa ticho meníš.
Kým oblaky sa prevtelia
do kruhov mokrosivých
mlák
hodených na chodníky.
Kým zas dnes ráno vyjdeš z dvier
aj keď viem,
že ti dvíham tlak,
zašepkáš pozdrav
tichý.
Pridám ti pár slov do kabelky.
K dáždniku ich tam zložím.
„Pochop ma, NEBO,
neplač mi na ňu,
o to ŤA pekne
prosím...“
...k dáždniku ich tam vsuniem.
,,Pochop ma, NEBO,
neplač mi na ňu,
vyveď ju na výslnie.
...k dáždniku ich
tam skryjem.
,,Pochop ma, NEBO,
neplač mi na ňu,
nech sa nám nerozpije.
...k dáždniku ich tam strčím,
,,Pochop ma,
NEBO,
neplač mi na ňu,
o svojich krivdách mlčí.
...k dáždniku ich tam zmotám,
,,Pochop ma, NEBO,
neplač mi na ňu,
jej
slzy nie sú voda.
...k dáždniku ich tam vtlačím...
,,Pochop ma, MAMA,
neplač už pre mňa...
...že si, to mi stačí."