O červenej čiapočke – Milan Rúfus

Voňavým chodníkom,
vybitým nahladko,
po lúke, po lese,
putuje dievčatko.

Ako sa ponáhľa,
padá jej na očká
zo žltých vrkočov
červená čiapočka.

Hory sa nebojí.
Smelá už od mala,
spieva si cestičkou,
ktorou sa pobrala.

– Kýčera, Kýčera,
nedávaj večera,
kým moja ručička
jahôdok nazbiera.

Nedávaj večera,
pozhotovej trošičku,
dokiaľ mi vychladnú
koláče v košíčku.
Studnička, dobrý deň,
obruba kamenná!
Hádajte, kam idem:
vinšovať na mena.

O sivom holube,
čo letí nad strechou.
Starká mi zas povie,
že som jej potechou.

Vlasy mi začeše,
vrkôčik urobí.
„Svieť mi, môj plamienok,
do dlhej staroby!

Do môjho chladného
prázdneho hniezdočka.
Svieťže mi, spievavá
Červená čiapočka!“

Kýčera, Kýčera,
oddiaľže večera.
Smutná je jahôdka,
ktorú nik nezbiera. –

Voňavým chodníkom,
vybitým nahladko,
po lúke, po lese,
putuje dievčatko.

Šero ju neľaká,
vlka sa nebojí.
Vlk sa jej nedotkne:
počúva, postojí,

nechá ju ďalej ísť
s tým jasom v srdiečku.
Kto by sa odvážil
ublížiť slniečku?

Z knihy Hrnček var!, Mladé letá 1972

Zones.sk – Najväčší študentský portál