Ver´rada by som, rada by som znala-
Len zvedavosť ma iste núti k tomu!-
Či zvyk to iba a či
túžba tajná,
Čo do našeho privádza ťa domu.
Ak zvyk to iba, čo nás spolu zvodí,
Zvyk, významu v ňom ani citu nenie,
Prečo
ten snivý záblesk v tvojom zraku
A prečo môjho srdca divné chvenie?
Ak ale túžba- túžba nežná, tklivá-
Si medzi nami pásku
spriada, tvorí,
Skiaď odmeranosť večná medzi nami,
Zdanlivá nuda, chladné rozhovory?
Vždy lúčime sa chladne-
ľahostajne.
„My cudzí sme si!“ oko tvoje istí,
„Mne ľahostajno!“ moje odpovedá-
A srdce skoro vzplanie k nenávisti.
A
ľahostajnosť bych ti odkázala,
Vždy želám si bys´ prišiel zase, zase...
Ty prídeš iste – – a zas vrelosť v zraku
A zase srdce
pocit divný strasie...
Ach rada by som, rada by som znala,
Čo chlad ten značí – čo slasť sladká tvrdí?
Však záhadu my sotva
rozlúštime,
Bo znať sa k citu – to sme oba hrdí.
Z knihy Preťatý život cez poly, Tatran 1970