Náš spolužiak Fero má úžasný život. Je len piatak na základnej škole, – koniec koncov ako my všetci-, no zažil toho už skutočne veľa. Každý pondelok, keď sa rozprávame s pani učiteľkou, čo sme robili cez víkend, sme všetci zelení od závisti.
– Ja som bola s našimi nakupovať, – hovorí Bianka.
– My sme sadili na záhrade, – povie Boris.
– Oco ma vzal na výlet a videl som až dve zrúcaniny, v ktorých vraj straší, – chválim sa ja a čakám, s čím zase vyrukuje Fero.
– Tento víkend som bol na pretekoch športových áut a dokonca som sedel aj za volantom, – povie on a tvári sa pri tom ako majster
sveta.
Všetci obdivne híkame a baby prevracajú očami.
A to nie je všetko, v talóne má aj ďalšie zážitky. Minule dokonca letel
helikoptérou a predtým sa bol potápať.
Ja sa každý víkend snažím našich donútiť k dákej činnosti, ale stále to nie je ono. Čo je to jazda na motokárach, keď Fero sedí za volantom skutočnej formuly? Oco je už zo mňa celý zúfalý.
– Peťko, nevymýšľaj. Na zoskok padákom si predsa ešte malý,- počúvam stále, no ja sa nevzdám, musím raz toho Fera poraziť. Je to síce môj kamarát, všetko má však svoje hranice.
– Peter, dosť už bolo. Na také srandy nemáme peniaze,- povedala mama, keď som jej navrhol, aby sme skočili na výlet do
Ameriky.
Cez prázdniny vraj Fero videl skutočných Indiánov. Namiesto toho ma naši poslali do tábora, kde sme sa Indiánov iba hrali. Tí
dospelí ničomu nerozumejú. Nemôžem povedať, že bolo zle, zažili sme kopec zábavy a našli si kamarátov, ale pochválite sa s tým pred
spolužiakmi?
Všetci by sme chceli byť ako Fero a všetci sa chceme s ním kamarátiť. Tajne dúfame, že nás niekedy zoberie so sebou. Ja sa
čudujem, že sa mu s nami chce tráviť čas obyčajným futbalom na školskom ihrisku.
– Vieš, že si ten Fero vymýšľa, až sa mu od
úst práši, však Peťko? – opýtal sa ma minule oco, keď som sa ho snažil nahovárať na splav divokej rieky.
-To hovoríš preto, aby si ma
nikam nemusel brať, – obvinil som ho. Ja Ferovi verím. Predsa len mi to však začalo vŕtať v hlave.
Jedného dňa som zorganizoval
sledovačku. Bol piatok a s Ferom sme sa ako vždy rozlúčili už pred školou. Vždy hovoril, že musí čakať, kým po neho prídu, lebo býva
ďaleko. Odkedy ho oco začal podozrievať, nebolo už nič také predtým. Dospelí do vás vždy musia zasiať pochybnosť.
Cez deň som si dal
záležať na tom, aby som zistil, čo Fero plánuje cez víkend. Povedal, že nevie, rodičia vraj pre neho vždy prichystajú nejaké
prekvapenie.
– Ja som našich prehovoril, aby sme išli do akvaparku,- pochválil som sa, aby si nemyslel, že budem celý víkend sedieť
doma na zadku.
Fero mi zaželal pekný víkend a povedal, že sa vidíme v pondelok.
My s Jurom sme zašli za roh, no nepokračovali sme domov,
ale obišli sme to okľukou naspäť tak, aby sme mohli Fera sledovať. Pred školou čakal dobrých desať minút. Potom sa pešo pobral presne tou
cestou, ktorou chodievame domov my. Ešte viac prekvapení sme boli, keď sme zistili, že prešiel cez našu ulicu a vybral sa k rodinným domom na
okraji mesta. Zastal pred tým najväčším a vošiel dnu.
– Oco, Fero si nevymýšľa, naozaj býva v paláci, – víťazoslávne som predniesol pri večeri.
Otec pokrčil plecami. – To, že býva vo veľkom dome, ešte nič neznamená. Tí dospelí musia byť vždy
najmúdrejší. Tak som sa tam na druhý deň pobral sám. Nič sa nestane, ak zazvoním a zistím, že mi nikto neotvára.
Zazvonil som a čakal
som päť minút v radostnej nálade, že mám pravdu. Ten Fero sa ale má. Super život, veľký dom. Nie ako ja: tlačím sa v detskej izbe s dvoma
staršími bratmi a ledva otca k niečomu prinútim.
Zrazu sa dvere otvorili a ja som neveril vlastným očiam.
– Ahoj, čo tu robíš? – opýtal sa ma Fero a vydesene na mňa pozeral.
– Nó, vravel som si, že či tu náhodou..... nebývaš?
Fero na mňa čudne pozrel a
chystal sa zavrieť dvere. Hlasno vzdychol, znova otvoril dvere a pozval ma dnu. Vyšli sme na poschodie a prešli po dlhej chodbe. Fero povedal, aby
som bol veľmi potichu, lebo jeho mama spí.
– Vieš, nikam nemôžeme chodiť, je veľmi chorá, – vravel, keď zavrel dvere na svojej
izbe.
Všade boli veľké plagáty: formula, autá, lietadlá, futbalisti. Tie sú od otca; vždy keď niekam cestuje, tak mi jeden prinesie.
Potom si sadol za stôl, na ktorom mal zapnutý počítač.
– Mám veľa hier, – povedal, no vyznelo to skôr smutne.
V ten deň som
zistil, odkiaľ má Fero všetky svoje zážitky. Povie mu ich otec, ktorý je stále na cestách ; alebo ich prežije za počítačom. Fero nikam
nechodí, cez víkend celý jeho svet je tvorí obrovský rodinný dom a zapnutý počítač. Ale prečo potom s nami nikdy nešiel von?
– Veď ste stále niekde s rodičmi, – povedal, hlavne ty s vašimi niekam ideš. Nemám s kým ísť cez víkend von.
Od toho dňa som sa prestal odúvať, keď naši povedali, že som na potápačský kurz príliš malý a namiesto toho sme každý víkend trávili spoločne s Ferom vonku.
Stali sa z nás dobrí kamaráti, aj keď nám už v pondelok nikto neveril, keď sme tvrdili, že sme potopili pirátsku loď či dobyli zakliaty ostrov. My sme však vedeli, že sa nám len podarilo preniesť svet z Ferovho počítača do našich skutočných životov.
Naše vojsko (prípadne vydané vlastným nákladom/menšie vydavateľstvá), 2014