Varila myšička kašičku,
Varila buchtičky makové.
Mamička, pane môj, tá to
vie.
Tá to má všetko už v malíčku.
V maľovanom várničku
miešal maliar farbičku.
Keď mám slzu na líčku,
zavolám si,
hádaj koho:
ani toho, ani toho –
zavolám si mamičku.
Tomu dala na mištičku.
Ja to viem aj moja mamka:
miska, to je živá
jamka
pre psíka a pre mačičku.
Tomu dala na lyžičku.
Neviem, či to vie aj mamka:
lyžička je teplá jamka,
čo mi chodí po
jazýčku.
Tomu dala na vidličku.
Vidličky sú trochu zlostné,
bojím sa ich, majú ostne
ako na ružovom kríčku.
Tomu dala
na tanierik.
Tanierik je slnko detí,
kolo mlynské, biele kolo.
Vždy, keď pojem, čo v ňom bolo,
zanechá mi na dne kvety.
A
tomu maličkému nič nedala
myšička ani mamička.
Načo je tomu kašička?
Márne by mu ju núkala,
keď ešte hľadá
prsíčka.
Iba mu prasiatko zaklala,
prstom ho láskavo hľadala.
A on sa smial a z kolien mamy
akoby z teplej kadlubky
ružovo
svietil ďasienkami,
čakajúcimi na zúbky.
Varila myšička kašičku
V maľovanom várničku.
Uvidel to ujo maliar,
namaľoval
básničku:
Varila myšička kašičku
v maľovanom várničku,
tomu dala na mištičku,
tomu dala na lyžičku,
tomu dala na
vidličku,
tomu dala na tanierik.
A tomu maličkému nič nedala,
iba mu prasiatko zaklala.
Kik, kik, kik.
Milan Rúfus venoval túto báseň rodákovi z Liptova, maliarovi Ľudovítovi Fullovi