Išli hudci horou,
horou javorovou.
Našli drevo krásno
na husličky
hlasnô.
„Iba ho zotnime
a sebou vezmime.“
Prvý raz zaťali,
do krvi preťali.
Druhý raz zaťali,
taký hlas
počuli:
„Ach, nie som ja drevo,
drevo javorovô,
ale som ja dievča
z mesta richtárovo.
Na vodu som išla,
neskoro som
prišla.
Mamka ma zakliala,
by kameň ostala,
kameňom meravým,
drevom javorovým.
Kupa skamenela
meravým
kameňom,
ja som zdrevenela
zeleným javorom.
Ta vy, hudci, choďte
pred mej mamky vráta
a tak jej zahrajte,
žiaľu jej
dodajte.
Toto sú husličky
z tej vašej Aničky.
Toto je podstavka,
vašej dcéry hlávka.
Toto sú strunôčky,
jej
zlaté vlásočky.
Toto sú količky,
jej biele prstôčky.“
Keď mamka počula,
k obloku bežala.
„Ach, vy hudci
smutní,
choďteže preč, choďte!
Choďteže preč, choďte
a žiaľ mi nerobte,
veď ho ja dosti mám,
že Aničky
nemám.“