Lovu zdar! – Zuzana Martišková
Lovu zdar! – Zuzana Martišková
Školu máme v strede mesta.
Má to svoje výhody.
Jedným nás však miesto trestá,
pod
oknami iní hviezdia
a nám sa to nehodí.
Popri škole vedie cesta
na náš zimný štadión.
Obrancovia, útočníci
s veľkým
HáKá na čapici
vraj je level o inom.
Naše baby fandia týmto,
s kamošmi sme málo kúl.
Puky, dresy, profi prilby...
Jeden ani
neveril by
aké nič si bez korčúľ!
Než zazvoní na vyučko,
adrenalín v krvi,
pritiahne ich k parapete,
okamžite sa
dozviete,
kto sa obzrel prvý.
„Otočil sa!“
„Na mňa žmurkol!“
„Mne venoval úsmev...“
„Nabudúce, keď zas
pôjdu,
zakývať im skúsme.“
Vreštia, pištia, vykrikujú,
rehocú sa hlasno.
Celé paf sú zo športovcov,
ja už v tom mám
jasno.
Tamto kráča ďalšia liga
k hádzanárskej hale.
Proti tímu s ich pivotom,
(aj keď trochu razia potom),
včera, dnes,
veru aj potom
šance máme malé.
Zostava báb komplet celá
(piskot a šum, to už viete) –
dlane, prsty, nosy, čelá,
je tu
o sklo prilepená,
(hrajú sa na SPIDER-MANA),
rozhadzujú siete:
očkom hádžu,
úsmev tasia,
popadané sánky.
V hlave každá
projektuje
vlastné vzdušné zámky...
„Raz ma pozve,
niektorí z nich,
niekde na zmrzlinu.
Keď ma vidia, takto v
okne,
nebudú chcieť inú!“
...
Mám kamošov, čo šport robia,
občas zájdem na zápas.
Pri kofole, po tréningu
rovno
som sa spýtal raz.
Neveril som, čo sa stane
v malom bistre pri fontáne.
Od ich smiechu terasa
ešte dnes sa natriasa.
„Či
balíme vaše baby?!
Za pravdu aj u nás v tíme
iste každý dá mi.
Odpoveď mám jednu:
nám sa viacej páčia baby,
čo chodia na
strednú.
Správajú sa celkom inak
a nie sú to vtierky,
ktoré rúžom požičaným
kreslia na sklo kerky.
Tie si vážia
samy seba,
robia menej rozruchu.
A neskáču za oknami
ako blchy v kožuchu.“
...
Odpadol mi kameň z hrude,
na tých
slovách niečo bude.
Iste viac
než pojašené
žaby za oknami
pravým mužom imponujú
tajomnejšie dámy...
A ako tie naše
baby?
Nejdem tlačiť na pílu.
Raz vyrastú iste samy
z naivného omylu.
Budem čakať,
než to príde,
pekne skryte.
Len
prosím vás,
keď fandíte,
toľko nepištite!