Žabiatko – Ľudmila Podjavorinská
Žabiatko – Ľudmila Podjavorinská
Keď pršalo mrholilo
Žabiatko sa narodilo.
Žabiatko ver silné ako buk
otvorilo sivé
očká, skríklo „Mama kŕk!„
A mamička, žabka milá
veľmi sa mu potešila.
Zavolala zakrátko:
Poďteže k nám babky,
tetky
poďteže k nám na posiedky
máme malé žabiatko!
Hneď sa zbehli babky, tetky,
znášajú mu nové hábky ,
košieľočky,
čepčeky i periny
i kolísku z trstiny.
Dokola si posadali,
Žabiatku sa radovali.
V celej šírej močarine
nie je také krásne
milé žiadne iné.
Sedia nad ním s škrekom-brekom,
akože ho neúrekom,
akože ho nazveme,
co s ním robiť budeme?
Dohodli sa
s kvikom kvakom kvak,
že ho nazvú Žaburiakom, tak!
Okúpu ho v močarine, kvak!
Povijú ho ako iné, tak!
Staré žaby prisvedčili,
kvak,
Že je veru, že je veru tak!
„Hubičku má ako vráta , kvak!“
„Bude spevák ako tata, tak!“
„Očká veľké ako
žiadne, kvak!“
„Čo nevidí, neukradne, tak!“
„Ako sane nôžky malé kvak!“
„Bude majstrom vo futbale, tak!“
Mamička
len hlavou kýva,
s láskou v očká sa mu díva,
kolíše ho na podbeli,
objíma ho od radosti,
pred očkami žabích hostí,
až ho
bolí bok!
„Hneď ťa spapám od ľúbosti!“
Preľaklo sa žaburiatko – skok!
Nikdy viac ho nevideli.