Dcérka a mať – Andrej Sládkovič

V slzách matička sedela,
často vzdychlo sa jej,
a malé, útle dievčatko
vraví mamke svojej:

„Čo kropíš tými slzami
moje žlté vlasy?
Či vari visia nad nami,
mamička, zlé časy?“

Pritisknúc k srdcu vrelému
mať púčok ružový,
a ústa k čielku bielemu,
dcérušku osloví:

„Otec tvoj nechce z hrobu vstať,
spod zelenej trávy:
a nevie, nevie tvoja mať,
čo svet z teba spraví!

Svet má zbroje, tys’ bez zbroja,
veľký svet, tys’ malá:
a nevie, nevie mať tvoja,
komu ťa chovala!“

A slza v očiach dievčatka
teší plač materi,
a potecha tečie sladká
z nevinných úst dcéry:

„Dobrí sa zlostných neboja,
čo by sa ich báli? —
Boh má zbroje, svet bez zbroja,
Boh veľký, svet malý!“

A dve ľúbosti objímu
nádeje svet nový;
pritiskne k srdcu vrelému
mať púčok ružový.

Zones.sk – Najväčší študentský portál