Na trase Martin – Teplice
tlačí ma lakťom na líce
vysoký pán v károvanom saku,
ľutujem, že nesedím vo
vlaku.
Za mnou zopár urečnených matiek
tlačí ma taškami do lopatiek.
Ich deti mi stúpajú na nohy,
aspoňže mám o čom
písať slohy.
Dôchodcovia, žiaci a aj mladé rodinky,
natisnutí sme ako v konzerve sardinky.
Teraz už snáď všetci dobre
viete,
že autobus nás zblíži viac než sociálne siete.