Zábudlivý Jožko

Zábudlivý Jožko

Pri vysokom javore
malý Jožko čupí.
Poslala ho mamička,
aby niečo kúpil.

„Neviem si ja spomenúť,
čo mi nakázala.
Do ruky mi eurá,
ba i tašku dala.“

Čupí, čupí, nešťastný,
domov sa prísť bojí.
„Čo povedia rodičia,
súrodenci moji?“

Ide k nemu stará mať,
po hlave ho hladí:
„Prečo, chlapče zabúdaš?
Veď si ešte mladý!“

„Babka, ja som zabudol,
čo mi hovorili,
lebo som sa sústredil
vtedy na mobily.

Hral som takú dobrú hru,
nepočul som slová,
čo mi kúpiť kázala
vtedy mamka moja.“

„Len sa neboj, domov choď,
babička mu vraví,
„povedz mamke pravdu len,
isto sa to spraví.“

Poďakoval sa Jožko
za babkinu radu.
Išiel domov povedať
mamke celú pravdu.

Mamka najprv na Jožka
nahnevaná bola:
„Ty vždy vravíš to isté
denne dookola!

Prečo si ma nepočul?
Prečo máš ten mobil?
Mal si kúpiť jeden chlieb!
Si to neurobil!“

„Prepáč, mami, ja už ťa
počúvať viac musím.
A mobil? Ten odložím,
aspoň to chcem skúsiť.“

A Jožko sa polepšil,
vnímal mamku, ocka.
Po čase sa pochvaly
od nich už len dočkal.

Autorka: Jana Barillová