Zafúľané šteniatko
po ulici chodí.
Práve vyšlo spod dreva,
bolo tam dosť
vody,
bolo tam aj blato
a bolo ho veľa.
No hoci je kožúška
farba jeho biela,
teraz celý sivý je.
Nepozná ho
nikto.
Bojí sa, že mamička
vykričí ho isto.
Prišiel k búde k domčeku,
k mamke si to cielil.
„Ty nie si môj pekný
syn,
ten ma kožuch biely!“
A tak ostal celkom sám,
bez domova chodí.
Nepodá mu nikto jesť,
ani misku vody.
Dokonca i na
daždi,
na ceste sám čupí.
No nezbadal, že mu dážď,
umyl všetky chlpy.
Čistučký je, biely zas,
ale smutný
stále.
Lebo je bez mamičky,
to chúďatko malé.
Mamka ho už zďaleka
bielučkého zbadá.
„Toto je môj malý
syn“,
našla ho. Je rada.
Priskočila k synkovi,
oblízla mu pyštek:
Kde si bol, môj tuláčik,
dieťa moje
čisté?“
„Mami, bol som stále tu,
taká vec sa stala,
že ty si ma pri dome
vôbec nespoznala.“
Mamka labkou mávne
len,
oba mali smolu,
netrápia sa nad tým viac.
Veď sú zasa spolu.
Z knihy Z domčeka pri lese