Nemá labku, bolí ho to,
hoc ľúbil ich veľmi,
sprvu bavil tisíc detí,
teraz leží v
dielni.
Plače, slzu utiera si
kožušinou z plyšu,
spomína si, ako deti
na rukách ho kníšu.
Omrzel ich, prišli
hračky,
ktoré boli novšie
a dnes leží pohodený,
chýba mu i noštek.
"Prečo nie je spravodlivosť?"
tichúčko si
smúti.
Človečina dolu schodmi
do dielne sa rúti.
Deduškovi prišlo macka
prenesmierne ľúto,
opravil ho, prišil
labku,
stvoril k nemu puto.
Teraz slúži dobrým deťom,
často sa s ním hrajú.
Radujú sa, že v domove
toho macka
majú.
Každá hračka, to je našej
minulosti kúsok.
Vážme si, neničme ich,
spravme dobrý skutok.
Koľko detí chudobných
je,
chceli by sa hrať....
Ak máš hračku a nechceš ju,
prosím, choď im dať.