Povesť o pastierovi – Jana Barillová

Povesť o pastierovi – Jana Barillová

Kde bolo, tam bolo, dávno pradávno,
vraj to bolo v starom hrade Papradno,

žila deva krásna, pyšná, šantivá,
ľúbil ju, kto v jej oči sa zadíval.

Raz sa stalo, verte ľudia milení,
vravel pastier: "S princeznou sa ožením!"

Vraj tiež pozrel do jej očí náhodou.
Lúčil sa už s ovečkami, slobodou.

Deva o tom nemala ni potuchy,
predsa pastier opýtal sa mladuchy:

"Vezmeš si ma, krásna deva spanilá?
Odkedy som na teba sa podíval,

milujem ťa, za les, za svet, za hory.
A či pre mňa svoje srdce otvoríš?"

"Čože? Pastier? Ako si sa odvážil?!
Pravý rytier kvôli mne aj meč tasil,

pytačov som mala silných, bohatých,
nevybrala som žiadneho ale z nich.

Vari teba, chudobného, mám ja chcieť?
Do žalára zavrite ho, stráže, hneď!"

I tak bolo. Pastier žalár obýval,
sklamaný bol, na ovečky spomínal.

Chlap by nemal plakať, tak sa hovorí,
no pastiera slza smútku pokorí.

A jak mu tak po líci už letela,
zmenila sa na malého anjela.

"Neplač, pastier, spravím zázrak, to si píš!
S krásnou devou sa ty ozaj oženíš."

Princeznej sa prisnil anjel belasý
a takto jej v tom sne smelo prehlásil:

"Na svete len jeden hoden teba je,
čo ťa ozaj pravou láskou miluje.

V žalári je krásny junák zavretý,
len s ním budeš oazj šťastná naveky. "

Vzbudila sa deva ráno strápená,
utekala do žalára - podzemia.

"Milujem ťa, napriek tvojej chudobe,
vezmem si ťa v zdraví, šťastí, chorobe..."

Tak sa stalo. Sen sa udial do bodky.
Anjel splnil prianie chlapca - sirôtky.

Žili šťastne, vždy ich láska držala.
Tak spomína povesť hradu na sklalách...