Šedza dvojo hlopi v kupé,
co vo vlakoch bíva.
Kukaju na sebe ciho,
no....nalada živa.
Jano taki
pohudši je,
coškaj mu je plano.
"Otvorim ja sebe oblok",
hvari zadumano.
I še dzvihnul toto okno
idze
otvoric,
no jak caha, i tak caha,
ma ho poražic.
Kuka naňho svalnač Ďuri,
sili ma jak boh,
on otvoril veru veľo
takich oblokoch.
A už caha lehulinko
obloček k žemi.
"Naj še pači, mladi pane",
hvari blaženi.
A s
vipnutim peršom šeda
nazad na poťah.
"Ta ja slabi, no ne glupi!"
nema Jano strah.
Stane. Idze k dzverom, dze je
daľše cahane.
Utrapene morduje še,
no pocahnuc ne.
Zaš še dzvihne silak Ďuri,
rukav vyharne.
Scahne
čoškaj....ľem tak spišča
kolesa čarne.
A škeri še naňho Jano.
Finta to bula!
Tu už idze prísni ujko,
líca
naduva:
"Fto to zrobil? Tu še pitam,
co za gluptaka?
Šak toto je, mili pane,
brzda od vlaka!!!"
I šmeje še
zaše Jano
blaženim ksichtom.
"Šak som hvarel: Nesom glupi,
hoc poslabši som..."