Ďaleko, ďaleko semienko tvojej krvi.
I spev i kolíska ďaleko z tvojich rúk.
Zavyli strniská a fúka
na ostrvy
dvadsaťtri jesení a tisíc holých rúk.
Dvadsaťtri jesení a ešte jedna jeseň
z tunelov našich žíl kus žitia
vyplaví.
Už ja ťa kolíšem, už ja ti spievam pieseň,
aby ťa utíšil v podvečer sychravý.
Ako ti povedať, čím všetkým srdce
dlží?
Pod prilbou oblohy, hľa, zasa tesno je.
Kráti sa svetlo dní a k ránu noc sa dĺži,
v nej svalstvo dozrieva pre boj a pre
boje.
Čo sa v nás minulo, už sa nám nenavráti.
Už nové húfy dní sadajú na ploty.
Človek sa usmieva a človek slzou
platí,
kým z núdze vytaví cnosť svojej samoty.
Pred vlastnou podobou sa činom nepreviní,
pre nové klíčenie si hľadá jarnú
zem.
Iná je rozprávka i syn tvoj tiež je iný.
Ako ty za dávna, tak si ťa kolíšem.