Láska smelá, láska vďačná

Hviezdoslavov kubín, báseň 

Láska smelá, láska vďačná
a na tvárach slza malá.
Ľudia, to sme my tie tvory
v emóciách zabudnutí.
Kde len bežať, beží,
kde len trpieť, trpí
a na tvárach zlo sa brodieť, brodí. 

Cez ten film náš dlhodobý,
kde ukážkou srdce horí.
V plameňoch sa plameň zlomí,
kde srdce náš smer rozhorčí.

Srdce rvúce a nie súce,
čo to bude nabudúce?
Žeby naše city lásky
zhasnú na lúke spásy?
Lúke, lúke zabudnutej,
kvety, kvetov už zvädnutej.

Človek veľký, srdce malé,
čo to za svet sťa v tej láske?
Veď sa to raz všetko skončí
a srdce tmou sa stvorí,
v tej šedej farbe sťa tej zloby. 

Už sa mesiac k nemu blíži.
Chladná strana všetko zrúti:
,,Veď sa pozri, ty tieň hmlistý,
človek veľký, srdce malé,
čo to za svet sťa v tej láske?

Srdce rvúce a nie súce,
čo to bude nabudúce?
Žeby naše city lásky,
zhasnú na lúke spásy?
Lúke, lúke zabudnutej,
kvety, kvetov už zvädnutej.

Všetko skoro popálené, duša,
duše vytratenej, hľa v tej diaľke
hlbočiznej, kde lúka, lúke rozpína sa,
z malej bodky veľká spása.

Kde srdce oživujú kvetiny,
Kde láskou speje ten náš svet nevinný
Kde len my premýšľame nad citmy,
kde ľudia ľuďmi ľudskými.

Kvet zvädnutý, kvapka rosi,
všetko padá do nás kdesi.
Kdesi vnútri, tam v srdci,
kde polovička kvetov drží
svoje city a myšlienky
v nádeji:,, Sme oživení!"

Kde už srdce rýchlo bleskom vyjde,
hreje a aj stúpe, kde rýchlo mrak
odkryje zlosti v tej diere veľkej
Kde celé srdce už červené,
kde buší tep nemotorne.
Kde lúka, lúke novodobej,
kvety, kvetov nabudnuté.

Srdce rvúce a nie súce,
na povrch sa blížia lúče
a tej kráske duši, vychádza už
iba naša jediná pravdivá a oddaná, láska!