Dneska ráno, keď som vstala,
postieľka sa opýtala:
- Či si nezabudla,
Helka,
aká je dnes slávnosť veľká?
Slniečko sa na mňa smialo
a takto mi zavolalo:
Kde máš kvietky, kde máš kvietky?
Dnes ich
nesú deti všetky.
Nezabudnem, nebojte sa.
Srdiečko mi šťastím plesá.
Ja dnes mamke ku jej sviatku,
kvietky dám i pusu
sladkú.
Keď sa stratia záveje,
keď sa slnko zasmeje
keď prvý kvet nájdete,
ten najkrajší na
svete,
zaneste ho svojej mamke;
poteší sa iste
a bude mať také oči
ako nebo čisté.
Ľúbim kvety, ľúbim
vtáčky,
každú hračku maličkú,
lež najväčšmi zo všetkého
ľúbim svoju mamičku.
Do ruky ti
kvietok vkladám,
moja milá mamička.
Skloň sa ku mne, dám ti ešte
horúci bozk na líčka.
Dnes ti želám veľa
šťastia,
usmievaj sa celý deň.
Povedz, ak chceš modré z neba,
zabehnem ti chytro preň.
Ja viem, ty ho nebudeš
chcieť,
nemáš času hrať sa s ním.
Tak ti, mamka, dneska aspoň
topánočky vyčistím.
Mäkká je
trávička,
vonný je kvet,
jasná je hviezdička,
sladký je med,
dobrá je mamička,
bozkám ju na
líčka.
Ivan spravil mame k sviatku
dve figúrky maličké.
A ja čo dám na pamiatku
svojej drahej mamičke?
Dať
jej ruže? Kvety zvädnú.
Brošňu? Tú si neželá.
Knihu? Málo jej dať jednu
a dve hádam priveľa.
Nuž čo – kúpim
čokoládu:
hocikam ju možno skryť,
veľa nestojí a hlavne –
dá sa ľahko roz – de – liť.
Mama má v
očiach nezábudky,
na lícach beláska.
Keď mi je clivo, povie:
„Poď, mamička si ťa poláska.“
A dych má ako harmanček,
čo
kvitne na lúkach.
Keď ublížim si, povie:
„Poď, mamička ti to pofúka.“
Nadídu mrazy, prituhne
a vietor kopí záveje.
Už
pri dverách ma čaká:
„Poď, mamička si ťa zohreje.“
I v strachu iba ku nej bežím,
na perách joj! a beda!
Otvorí náruč,
povie: „Poď,
mamička si ťa nedá.“
„Povedz, mama, prečo si si nášho ocka vzala?“
„Lebo som ho zo
srdiečka veľmi rada mala.“
„A nikdy tá vaša láska od nás neuletí?“
„Neuletí, prejde ona, do vás, moje deti.“
„Povedz,
mama, prečo vstávaš prvá?“
„Keď tej práce vždy je toľko, a deň krátko trvá.“
„Prečo mama, keď sa hneváš, siahaš za
vareškou?“
„Aby som vás pohladkala, roztopašných smieškov.“
Prečo ste dnes, milé
stráne,
fialkami rozvoňané?
Ty to nevieš, odpovedia.
Veď aj fialky to vedia.
A čo vedia? Povieme ti.
Vedia, že chcú na jar
deti,
ktoré ľúbia svoje mamy,
vyznať im to fialkami.
Čo v maminých očiach vidím,
to
nedostať nikde kúpiť!
Sú to hviezdy, aké máva,
kto na lásku nie je skúpy.
Keď mamička na mňa hľadí,
zalieva ma radosť,
šťastie.
Kiež sa mamkám v celom svete
v očiach taká hviezda zaskvie!
Nedám mamu za celý svet,
nikto mi ju nenahradí ...
Jej
oči a moje oči
Vravia: – My sa máme rady!
Len jedno si želám, mama:
nemať žiadne previnenia
Nech sa tvoje hviezdy v
očiach
nikdy v slzy nepremenia!
Je milá a nežná ako jarný kvet,
čo snežienkou ho
voláme.
Je dobrá a krásna ako rozprávka,
čo osvieži nás po ráne.
Je to naša mama!
Ona len nám žije!
Dobre nám je,
dobre,
kým jej srdce bije.
Je nám ako rosa,
čo oživí kvet.
Bez mamy je pustý,
prázdny celý svet.
Mama, drahá mama,
my
ťa rady máme.
Za lásku ti srdce
plné lásky dáme.
Akéže to oči máš,
mamička
moja?
Z nich sa na mňa usmieva
dobrota tvoja.
Keď sa do nich zahľadím,
srdce ma hreje,
tichučko mi šepoce:
- S mamou dobre
je!
Akéže to ruky máš,
mamička moja?
Tie sa veru roboty
nikdy neboja .
Keď ma nimi pohladíš
cítim celý deň,
že si
moja, a ja zas
tvoja, tvoja len!
Nesiem ti ruže, mamička moja,
lebo dnes veľký
sviatok máš.
Keď sa nám oči po tichu spoja,
želanie bez slov rozoznáš.
Tá jedna ruža bude ťa hladkať,
keď budeš moje šaty
prať,
a šepkať bude:“ Mamička sladká,
vždy si ťa budem milovať“.
Keď budeš krájať okrušky chleba,
druhá ruža sa
usmeje,
že v očiach skrývaš po kúsku neba,
že s tebou, mama, dobre je.
Tá tretia zase večerom riekne,
keď ja už budem sníček
sniť
„Ďakujem, mama, ďakujem pekne
a chcem ti dobrou dcérou byť“.
Mamka moja, mamka zlatá.
Ty by si si
zaslúžila,
aby všetky kvietky v poli, kvitli iba tebe kvôli.
Pre mamičku
Všetko spravím pre mamičku,
lebo ju mám
rád,
postavím sa na stoličku,
poumývam riad.
A prišiel človiečik!
Po krásnom čakaní.
Na svet si
priniesol
len čiarky na dlani.
-Ach, čo tie čiarky značia? –
mamička dieťa láska.
Tie prvé, najhlbšie,
sú materinská
láska.
Otec ho vedie za ruku.
Nespadni, božechráň!
Hľa, čiarky istoty
prezrádza detská dlaň.
Potom sa dieťa samo
rozbehne
na lúku.
Objaví povoju,
nevädzu v rozpuku,
zamieri k prameňu,
odplaší z liesky hýľa…
- To čiarky rodnej zeme,
ktorá ho
očarila.
Dávam ti kytku kvetov, mama,
nech nie si sama
samučká,
keď rozlúči nás rozlúčka.
Dávam ti kytku
kvetov –
bylinky proti smútku.
Drevenú búdku
na konár s inoväťou
vtáčikom tvojich dlaní.
Zohrejú sa ti pri
zobkaní.
Dávam ti lampášik,
čo do tmy bliká,
lavičku pre oči,
keď sa ti unavia.
Oblôčik,
kde sa ti budem zdať
ako
vzdialené zvony.
Dávam ti kytku, ktorá zazvoní:
- Mám ťa rád, mama,
mám ťa rád…
Mama, si ako
slnko,
ktoré každé ráno vychádza,
svojím bozkom a nežným slovom
ma prebúdza.
Keď sa na mňa tvoje oči pozrú,
ja zacítim
teplo tvojho pohľadu.
Tvoj nežný dotyk,
sťa jemné kvieťa.
Povieš mi: „Poď ku mne, moje dieťa.“
Pohladkáš ma, keď mi smutno
je,
povieš mi: „Neboj sa! Všetko bude dobre.“
Mám ťa rada, mamka moja,
dúfam, že aj ty to vieš.
Raduj sa spolu so mnou,
veď
ty ma miluješ.
Usmiata je každý deň,
z lásky jej kvet prinesiem.
Od narodenia mi je vzácna,
je to predsa moja
mama.
Mladé mamy, staré mamy,
natrápia sa veru s nami.
Šijú, perú, varia stále,
boli raz aj ony malé?
Vraj
chodili do školy,
keď sme tu my neboli.
Čas ten ako oblak letí,
prišla svadba, prišli deti.
A starosti, to viem sama.
Ja som
svojej bábe mama,
aj ja dnes svoj sviatok mám,
lebo je deň všetkých mám.
Nech vám radosť v očiach svieti,
To vám prajú vaše
deti.
Staviam, staviam veľký dom,
ktože bude bývať v ňom?
Mama, otec, sestrička,
ja i moja babička.
Všetci na mňa povedali,
že som ešte chlapec malý.
Malý tam – malý sem
ja si ľahko pomôžem.
Podložím si
stoličku
a pobozkám mamičku.
Čujte ľudia, čo je u nás,
za novinu hnedky z rána.
V
našej izbe zrazu stojí,
kolísočka maľovaná.
Na kolíske – kde sa vzalo,
tu sa vzalo milý pane,
leží čosi, pekné čosi,
u
nás nikdy nevídané.
Ružové je celučké
a má očká sivé.
Búva pekne, ani z cukru,
a je živé, a je živé.
Plakalo to na
kolíske,
zbudilo nás skoro k ránu.
Má to rúčky, má to nôžky,
ani bábka z porcelánu.
Dostal som do
daru
ozajstnú gitaru.
Teraz na nej zahrám
všetkým dobrým mamám.
No len mojej budem hrať,
ako ju mám veľmi rád.
Maľujem, maľujem
krásny kvet.
Taký kvet nevidel ešte svet.
Maľujem, maľujem,
ako viem,
mamičke
tento kvet zanesiem.
Tak ako tmavú noc
rozjasní hviezdička,
rozjasní u nás deň
úsmevom mamička.
Ktože mi
môj prštek boľavý pofúka?
Ktože ma posmelí, keď zbadám pavúka?
Ktože mi do vláskov mašličku uviaže?
Ktože mi na chlebík
masielko namaže?
Ktože mi vysuší slzičku na líčku?
Ktožeby? No ktože?
Zavolám mamičku.
Vitajte
nám, vitajte nám
mamy, mamky, mamičky.
Zasmejte sa, pozdvihnite
starostlivé hlavičky.
Dnes je veľký sviatok,
mala by tu hudba
hrať.
Snežienky a konvalinky,
mali by tu rozváňať.
Vy však skromné mamičky, málo ku šťastiu žiadate,
stačí vám, keď
veľkú lásku vašich detí poznáte.
My sme malé mamičky,
pestujeme detičky.
My sme malé mamičky
milujeme
detičky.
Ja som malá mamička
tu je moja Anička.
My sa spolu radi máme
vždy sa potom pekne hráme.
Moja malá Evička,
to je
tichá ovečka,
i keď po nej muška skáče
ona ani nezaplače.
A môj malý zlatý chlapček,
čviriká si ako vrabček.
Nožičky
má ako stĺpky,
skoro bude mať i zúbky.
Hanulienka moja malá,
za nič by ju nepredala,
ani za kus čokolády,
tak sa máme spolu
rady.
Spiže mi, spiže mi,
Zuzička maličká,
veď tu nad kolískou,
je tvoja mamička.
Teraz milé kmotričky,
uspime si
detičky.
Zaspievame tíško, milo,
Aby sa im dobre snilo.
Krásna ako ranná rosa,
múdra
ako stará laň,
je tá moja dobrá mamka moja,
ktorú veľmi rada mám.
Ona ku mne deň a nocou
beží stále na pomoc,
keď je ona
pri mne – verte,
je mi teplo pri srdci.
Keď mi bude veľmi smutno,
keď sa budem radovať,
ja tú dobrú mamku moju
stále budem
milovať.
Všetky mamy tohoto sveta,
majú radi svoje dieťa.
Každá robí každý deň
všetko preň a iba preň.
Moja mama doma s
nami
robôt sto má.
Letí, letí, nemá perie,
stále varí, stále perie.
Lieta, lieta každodenne,
pohyby má
premyslené.
Moja mamka nemusí
ráno poliať kaktusy.
Zázračne sa bez mamky vyčistili
topánky.
Kým sa mamka spamätá i dlážka sa zametá.
Ona dá len vodu hriať a umytý nájde riad.
Aj o prácu s bielizňou voľakto sa
delí s ňou.
Ako keby udrel blesk – odrazu má kľučka lesk.
A akoby dostal strach – z nábytku sa stratil prach.
To čo nikam
nepatrí, zmizne odtiaľ raz-dva-tri.
A čo treba z obchodu? – Čáry-máry, je to tu.
Kto to mamke pomáha?
Dáky škriatok?
Hahaha!
Mama – to slovo krásne,
až pri tom človek žasne.
Vyslovujem ho každý deň
a pri tom sa usmejem.
Si ako
krásny sen,
čo zalial našu Zem.
Na každý žiaľ máš liek,
vôkol teba počuť smiech.
Každá dobrá
matka,
v žiali dieťa hladká.
Má ho veľmi rada –
keď je preč, tak ho hľadá.
Keď má dieťa horúčku,
tak ho drží za
rúčku.
Naučí ho svojej reči,
nenechá ho v nebezpečí.
Mamine ruky
Prečo sa chveje osika?
Lebo sa jej vetrík dotýka.
A
ktože je, kto na vine,
že sa chvejú ruky mamine.
To sú ale smiešne otázky.
Tie ruky sa chvejú od lásky.
Veľmi veľkú radosť mám,
bude sviatok všetkých mám.
Veľa kvetov, ešte nieto,
preto si ich dnes,
kreslím na
výkres.
Prvý je červený klinček
a druhý belasý zvonček.
Svieti tu aj púpava
ako slniečko jagavá.
Je to tak,
blčí tu aj
vlčí mak.
Ďalší kvietok čakanka sa volá, poznajú ju dobre naše polia.
Prečo tá maľovaná kytička?
Pretože má sviatok moja
mamička!
Spomienka taká ostane mi,
keď budem veľký, dospelý,
že ty si, mamka, bola konár
a ja ten
vtáčik veselý,
čo spieval, skackal medzi kvetmi,
veď každý deň bol šťastný, svetlý.
Za všetko dobré, čo mám rád,
vďaka,
mamička, nastokrát.
Opýtala som sa speváčikov z vŕby:
Mňa uštipne muška,
mamičku to svrbí.
Mne ochorie
hlávka,
mamka za mňa plače.
Keď ja bývam rada,
ona ešte radšej.
Mňa pošteklí tráva,
mamička sa smeje.
Tak čo sa s
tými
mamičkami deje?
Ja ostanem sama,
mama sa mi bojí.
Ale je to všetko,
vtáčikovia moji?
Jedna mamka
tkáčka,
druhá zase práčka.
Architektka, staviteľka,
predavačka, učiteľka –
držia v rukách celý svet.
Zo života robia
med,
preto im dnes patrí kvet!
Keby som bol malé vtáča,
čo si nôžky v rose máča,
zniesol by som ako
treba,
tebe, mamka, modré z neba.
Zobkal by som ti z dlane,
spieval piesne nevídané.
Keby som bol vietor,
všetko by som
plietol.
Lietal by som ponad vráta,
aj cez vrecko do kabáta.
Ďalej by som neblúdil.
Moja dobrá, milá mama,
už nebude nikdy
sama.
Zo všetkých v reči slov,
najkrajšie jedno znie,
že ktoré to slovo,
každé dieťa snáď
vie.
Slovo to z 5 písmen
iba zložené,
ale je nad všetky slová
povýšené.
Zvuk jeho je milý,
jeho hudba sladká,
a to
slovo krásne,
vysloví sa MATKA.
Je deň matiek, mamka,
mamička drahá,
prijmi od synáčka
želanie
zdravia.
Deň matiek svätíme
a ty si matka,
dovoľ mi objať ťa,
mamička sladká.
Slniečko si zabudlo raz domov pobrať lúče,
naša mať ich pozbierala
všetky do náruče.
Ja som neraz
rozmýšľala,
aké sú v tom čary,
že jej náruč aj objatie
takým teplom žiari.
Niekedy dávno padali zas hviezdy na
úbočí,
dve z nich padli našej mamke do jej dobrých očí.
Už je stará, už je slabá, slabšia ako dieťa,
no tie hviezdy v modrých
očiach stále krásne svietia.
Bežím horou po úbočí
a čo vidia moje oči?
Samý zvonček malilinký!
Ach, to
zvonia konvalinky.
Nečuteľne vyzváňajú,
no tým prudšie zaváňajú.
Už ich mám za kytičku
veď mi kvitli pre
mamičku.
Mamička, tu ti ich dávam a hneď si ťa vybozkávam,
nech ti bozk od tvojho synka vonia ako konvalinka.
Hoc´ ešte mám zúbky mliečne
a predsavzatia maličké,
vyjadrujem túžby večné dávať bozky mamičke.
Pohládzať jej
nežnú rúčku, byť s ňou stále v objatí.
Nepomyslieť na rozlúčku, láskou sa ti oplatí.
Šťastná chvíľa, hoci krátka s mamkou sa
mi páči.
Objíma ťa kamarátka
čo jej sila stačí.
Mamka má meniny,
ja korún
máličko.
Prinesiem jej kvety,
božtek dám na líčko.
A teba poprosím,
Ježiško, môj Pane,
požehnaním naplň
mamičkine
dlane.
Mám babičku, mám i dedka,
som ich vnúčik, radosť všetka.
K práci privyká ma
dedko,
naučí ma robiť všetko.
A babička pečie, varí,
spolu sa nám dobre darí.
Ježiško, starkým zdravia daj
a každý deň
im požehnaj.
Naša stará mama dobrá milá, želáme ti, aby si dlho žila.
Rozprávok aby si mala plné dlane.
My
ti sľubujeme, nebudeme plané.
Ešte som len maličká, malá,
rada by som všetkých privítala.
Jak je
vidieť, zišlo sa vás dosť
a to nám robí veľkú radosť.
Ako nám to pôjde chcel by každý vedieť,
keď tu bude na nás toľko očí
hľadieť.
V hlavičkách to máme dobre uložené,
ale srdiečka, ach, celé vyplašené.
Niečo viem, niečo popletiem.
A teda milí
hostia, milé mamy,
vítame vás medzi nami.
Mnoho zdaru vy nám prajte
a na konci zatlieskajte.
V nedeľu ma
vezme ocko za ruku,
vyjdeme si spolu na lúku.
Natrháme pestrých kvetov kytičku,
prekvapíme nimi našu mamičku.
Usmievajú sa mamke
oči v radosti,
koláčikmi sladkými nás pohostí.
Sadáme si natešení ku stolu,
ako nám je dobre všetkým pospolu.
Keby som videla
i v najskrytejšom sníčku,
kde na zemi je toľko dobrých slov,
zložila by
som z nich modlitbu za mamičku.
Veď ona sama je už modlitbou.
Jej pohladenie,
jej úsmev i jej vráska,
sú ako modlitba, čo do nej
vložil Boh.
Mama je láska.
Lebo aj Boh je láska.
Pusto by sa nám žilo bez tých dvoch.
„Keď som ju videl, odkiaľ sme si
známi?“
usmial sa stvoriteľ,
keď stvoril srdce mamy.
A vedel dobre, že nemôže byť iná.
Pretože raz aj On
jej zverí svojho
Syna.
Matička Božia,
Ty deťom dvakrát milá!
Počúvaj, čo Ti teraz rozpoviem.
Nechaj nám
starkú.
Aby mi dlho žila.
Starká má pre mňa času, koľko chcem.
Starká je vľúdna.
Má boží pokoj v duši.
Starká sa o
nás s nikým nedelí.
Má času ľúbiť nás.
A nič je nevyruší.
Pre nej má týždeň sedem nedelí.
Matička Božia,
Ty,
ktorú nepoznáme,
no vieme o Tebe,
ozvi sa na môj hlas.
Nechaj nám starkú.
My spolu niečo máme.
To nikto viac už
nemá
okrem nás.
Pane, ktorý si na nebi,
zachovaj všetkým deťom mamy.
Nech ako cesto
na chlebík
im rastú v teple pod rukami.
Podaruj deťom otecka
na každý deň,
nie iba včera.
Bez otecka je ovečka
zatúlaná
a bez pastiera.
Zachovaj nám ich obidvoch,
veď dve ruky od Teba máme.
Dve rúčky deťom stvoril Boh:
pre ocka jednu, druhú
mame.
Poďte, deti, rýchlo sem,
voľačo vám pošepnem.
Dnes naše mamky sviatok majú,
čo im tie ich
deti dajú?
Sme iba malé detičky,
slabé sú maše ručičky,
kde pre nich dárky dáke vziať?
Čo pekné im k sviatku dať?
O to,
že ich radi máme,
piesenku im zaspievame.
I básničku pridáme,
iných darov nemáme.
Povedali, že som malý ako štoplík od
piva,
nedivte sa, prosím pekne, veď i taký žiak býva.
Hoc´ som malý, ale predsa niečo viem
a vo veľký tento sviatok peknú pieseň
spievať chcem.
Sporím si korunky, už ich mám päť,
kúpim ja mamičke červený kvet.
Taký kvet červený ako tá
lienka,
ľúbim ťa, ľúbim ťa, moja mamulienka.
Všetko jedno, či je tvár čierna a či biela,
každá matka na
svete len jedno si želá.
Aby rástlo dieťatko zdravé, šťastné v mieri,
aby vojny neznali jej synovia a dcéry.
Ďakujem, mamičky,
ďakujeme tety,
že ten mier dnes bránite, pre nás, malé deti.
Všetky bozky od mamičky
uviažem si do
kytičky
a dám jej ju aby žila
dlho so mnou, mama milá.
Mama moja zlatá, mamka, mamička,
tebe
patrí táto skromná kytička.
Nech ti povie každý lupienok a kvet,
že si milá mamka, celučký môj svet!