Pamodaj šťastia – Milan Rúfus

Pamodaj šťastia – Milan Rúfus

Pamodaj šťastia, lavička."
„I tebe, moja dobrá.
Nože mi spomôž trošička;
na druhý bok ma obráť!

Takto tu ležím rok čo rok,
či vo spaní, či bdení.
A už ma bolí jeden bok,
čo mi je uchodený."

„Ja vďačne, milá lavička...
Pamodaj šťastia, psíček."
„Pamodaj tebe, dievčička.
Poď ku mne na chodníček

a pozri, koľko črviakov
mi z kožušteka padá!
Ty, očistíš ma nejako?"
„Hej, psíček. Veľmi rada...

Pamodaj šťastia, bujačik."
Pamodaj tebe, deva."
„Či sa ti paša nepáči
a či ťa inšie hnevá,

že trávičky sa nedotkneš?
A narástla ti po pás!"
„Pomôž mi, dievča, akže vieš,
a chvíľočku ma popas.

Tak tiesni dlaňou popri mne,
ako keď bičom plieska."
„Popasiem, býček, čo by nie...
Pamodaj šťastia, piecka."

„Pamodaj tebe, dievčička.
No podže, poď z tej hory!
Vybrať mi uhlie z telíčka,
lebo mi celé zhorí.

Pália ma moje útroby
a odchodí mi sila."
„Urobím, piecka, urobím,
čo by som nespravila!...

Pamodaj šťastia, hruštička."
„Pamodaj, bohuchvála!
Ja že už ani nevyčkám
— a tak som čakávala.

Otras mi tieto hrušťatá,
už ťažia svoju mamu.
Taká som od nich ustatá,
konáre sa mi lámu."

„Otrasiem, milá hruštička,
keď si tak pri potrebe."
„Pamodaj, moja sľúžtička,
pamodaj šťastia tebe."

Za všetku tvoju dobrotu,
čo v ľudskom srdci drieme.
Že nadostač jej bolo tu
i pre tie veci nemé.

Pamodaj šťastia, kohútik,
už ide tvoja kňahňa.
A pred ňou cing a za ňou ling...
Pamodaj šťastia, jahňa,

pamodaj, psík, čo zahavká
tak, až sa dvory budia.
Pamodaj šťastia, rozprávka.
Pamodaj, dobrí ľudia.