Ľúbim ťa... Potichu. Už tichšie ani nemôžem.
Rozmýšľam, či o tom vieš...
Vieš?
Tak len do tmy skrývam svoje slová.
A ty? Cinkáš do nej slzami
keď ťa nevidím –
Čím to je, mami, že ti kreslím vrásky po tvári?
Viem, už ich ani nerátaš...
A čím to je, občas túžim odletieť a vôbec necítiť?
Zabudnúť...
Veď to sa nedá, mami.
Aj ty si všetko pamätáš.
A možno si o pár rokov spomenieš
ako som tu stála - a chcela niečo povedať...
a triasli sa mi kolená -
Možno už vtedy nebudem „tá malá“,
ale vedz, že to, čo vravím, platí navždy...
Tak odpusť mami, smutno mi je...
Ja neviem ľudskou rečou vyjadriť,
že to, čo vo mne žije, tá rozprávka – si ty.